Zmenil sa vírus, zmeníme sa aj my.

ŽIARISLAV: MIMORIADNE PODMIENKY NÁS NEZASKOČILI, RÁTALI SME S NEPRIAZNIVÝM SPOLOČENSKÝM VÝVOJOM,  VAROVALI A VYZÝVALI K ZABEZPEČENIU. V KAŽDEJ CHVÍLI SA UKAZUJE, AKÍ SME, ALEBO NIE SME PRIPRAVENÍ.

Rodná cesta: Začnime zľahka – Naozaj epidémia korona-vírusu ohrozila vydanie CD Ožívajú?

Žiarislav:  Nákaza samotné dielo nijako neohrozila. Naopak – podčiarkla jeho dôležitosť.  Po polroku práce je donahrávané. Správy o prepuknutí nemoci mnohých ohúrili až zamrazili, zbierku to na týždeň uspalo, ale je čas to dokončiť. Verejná zbierka na veľkodosku zahŕňa len časť nákladov. Mimo tejto zbierky sami od seba podporili nahrávanie priatelia, chvála ktorým mal človek na ceste čo jesť, kde bez peňazí prespať, za čo cestovať. Ani v najväčšej núdzi ale nikdy nepochyboval o tom, že nahrávanie dokončí. Boli to stovky hodín práce a aj nočnej roboty. Keď prirátame aj výrobu píšťal, fujár a ďalších nástrojov potrebných na nahrávanie a iné práce, zabralo to mnoho stoviek hodín. Piesne sú pre ľudí. Je len málo ľudí, ktorí počuli všetky slová týchto 16 piesní. Sú v nich odkazy, ktoré budú slúžiť mnohým na udržanie a rozvoj života a jeho akosti. Keby človek toto nebral inak, ako poslanie na veľkej ceste, nikdy by sa do toho nepustil. Ale chvála divom že toto podstúpil. Teraz je čas, aby novú dosku podporili milovníci tejto hudby. Keby ju po podporil každý, kto  ju počúva, bola by reč o centoch. Lenže nie každý sa o tom dozvie a nie každý dá vklad. A tak to stojí na tých uvedomelejších. Je to potrebná obeta. My so skupinou sme už obetovali, teraz je rad na ďalších. Je to pre našu spoločnú vec, pre obrodu a pre duše ľudí a spojenie s Matkou, po ktorej chodíme.

RC: Sám si napísal, že chápeš, že v čase epidémie majú ľudia celkom iné starosti, ako podporovať kultúru.

ŽS: Áno, ale toto nie sú celkom iné starosti. To je predsa tá istá starosť – ako sa duchaplne obrodiť, ako prežiť,  žiť lepšie na Matke Zemi. Ľudia to pochopia, keď budú tie piesne počuť. CD je dlhšie, ale nemožno ho rozdeliť, má vyjsť teraz a naraz.  Človek nebude prezrádzať vopred tie podstatné piesne, ale je to tam. Aj –  o prežití v súlade v sile.

Ten čudný vírus je len jednou zo skúšok, ktoré nás čakajú. Teraz sa začne ukazovať, akí sme uvedomelí, alebo neuvedomelí, pripravení, alebo nepripravení.

RC: Nosíš rúško?

ŽS: Nie. Pri prechodoch  mestom mal človek na krku šatku ktorú stačilo zdvihnúť na tvár, keby to vyhodnotil ako potrebné. A tuto, v hore, na prírodnom hospodárstve niet prečo. Teraz už ostáva Na Medzi. Zvukár bude pracovať na diaľku tiež sám – úpravy piesní sa dajú preberať po niekoľko týždňov spojením na sieti. Teraz, keď je základ tohto poslania uskutočnený človek ostane nejakú dobu na samote. Prírodné gazdovstvá sú čosi ako hrady voči takýmto vonkajším vplyvom. V podstate sa po nejakú dobu bez civilizácie zaobídeme. V našom živote sa vlastne nič nezmenilo. Malý syn aj tak nechodí do škôlky a starší syn nechodil do školy, takže ani im sa nič nemení, naďalej sa učíme a pracujeme doma, na hospodárstve a v lese. Človek je šťastný, že sa mu počas tých rokov, či vlastne desaťročí podarilo v rámci záujmu zvýšiť spoločenskú bezpečnosť ľudí a krajiny.

RC: Rodná cesta, Gazdovská obroda, tvoje tábory remesiel, hospodárenia a prežitia, výučba, vysielanie, články… Mnoho ľudí sa usadilo a začalo hospodáriť…

ŽS: Nie je to len o prírodnom hospodárení, je to aj o prírodnom duchu. Človek je šťastný, že to robil. Už keby aj nič neurobil, veci sú vypovedané a blízky okruh niekoľkých tisícov ľudí sa k tomu dostal. Ostatní sa môžu rozhodovať, čo ďalej a teraz na to budú mať dosť času – si to premyslieť a zvážiť.  Staviame základy novej, prírodnej civilizácie. Spoločnosti úcty a súladu.  Ale tá stará, spotrebná civilizácia toto neprijala. Ona kope, vtláča stále tie geneticky manipulované potraviny opatrené najtvrdšou chémiou, vedie ropné vojny, zbrojí, podrobuje si Zem, chrlí šmejdy a cez rozhlasy púšťa sivý šum. Cez slaboduchých vazalov ovláda miestne dŕžavy a snaží sa riadiť celý svet, snaží sa, aby nik nemohol žiť nezávisle od tejto krútňavy. Toto nie je cesta, a ak, tak je to cesta do pekla. A teraz sa ukazuje, aká je spoločnosť slabá. Len uzatvoriť hranice a šiť rúška nestačí. Rúška nám síce pomôžu, ale nás nespasia. Z rúšiek sa nenaješ. Keď si prehneš štvorcovú šatku na trojuholník a zaviažeš si ju v zátylku, rúško máš. Môžeš si ho núdzovo spraviť aj z trička, nejaké kvapôčky to zachytí, ani rúško z obchodu nie je stopercentné. Klimatizácia je pekný prepych, ale za istých okolností aj nebezpečný. To všetko ale ľudia vedia, mnohí áno. Teraz je čas na celospoločenskú ochranu a duchaplné rozhodnutia. Ľudia vytrhnutí z krútňavy by o tom mali uvažovať. Jedna vec je osobná a rodinná ochrana. A druhá vec je celospoločenská.

RC: Ty si ale často verejne upozorňoval, že prídu časy, keď bude naše žitie sťažené a treba sa na to pripravovať. Dlhodobo sa snažíš o rozvoj a podporu potravinovej bezpečnosti, o udržanie schopností žiť v súlade s prírodou, robíš podujatia na prežitie, liečenie ľudí i zvierat v sťažených podmienkach… Dokonca rozvíjaš prírodné vzdelávanie a aj domáce vzdelávanie…

ŽS: Áno, teraz sa ukazuje, aké slaboduché boli posmešky tých, ktorí naše bubnovanie k zdravšej sebestačnosti brali ako návrat do staroveku. Koľkože sa človek napočúval rečí o tom, že domáce vzdelávanie nielenže nemá význam, ale je aj nevhodné. A teraz sa zrazu ukazuje, že keď aspoň časť národa si niektoré z týchto prírodných schopností udrží, je to výhodné aj pre ostatných. Žiaľ, spotrebná civilizácia sa v posledných desaťročiach dostala do akéhosi umelého sveta, ktorý je v rozpore so skutočnosťou, je v rozpore s prírodou. Áno, buďme slobodní, sto hromov že áno, ale to predsa neznamená, že máme zničiť Zem, ľudské kultúry, úctu k predkom a prirodzené spoločenské hodnoty, vrátane národných. Minule mal človek rozpravu s jednou známou, vravela, že mladých nebaví čítať, že chcú radšej komiksy… Áno, niektorí sú od šiestich rokov závislí na počítačových hrách, vrátane mobilov… No áno, oddávna tu vnímame, že sú ľudia povrchnejší a sú ľudia hĺbavejší. Záleží však na tom, ako vedieme deti, k akému z týchto dvoch prístupov.

Máš syna na domácom vzdelávaní. Ten asi nemá prázdniny, však?

Ani ich nechce. Vzdelávame sa prirodzene. Je štvrták a minule prečítal 90-stranovú knižku od Ľuda Ondrejova, za jedno popoludnie, po tom, ako za pár dní zhltol jeho Príbehy v divočine. Teraz číta encyklopédiu o chode sveta.  Malý, ten štvorročný, už pozná väčšinu písmen a vie ich písať, učí sa prepisovať slová. Zaujíma ho to. My nepotrebujeme, aby bolo každé dieťa v škôlke. My potrebujeme, aby malo každé dieťa  možnosť sa dobre vzdelávať. A to vzdelávanie nemá byť uniformované, pretože sú rôzne vzdelávania, rôzni rodičia a učitelia, rôzne veci.  Ak tu máme časť sociálne zaostalých detí z málo prispôsobivých rodín, tak to ešte neznamená, že máme nahnať do predškolského vzdelávania povinne aj tie deti, na ktorých majú rodičia čas, chuť a schopnosti a ktorým sa môžu venovať celostnejšie, ako škola. Ľudia, ako sme my, nepýtajú práva. My  svoje práva máme v srdci. Systém nám ich nemusí jednou rukou vnucovať a druhou rukou okliešťovať. My vieme, aké sú naše práva, aj ako osoby, aj ako rodiny, aj ako národ. My potrebujeme to, aby nám neokliešťovali prirodzené slobody. Obnovuje sa tu svojprávna prirodzená kultúra a isteže budeme svoje právo na jestvovanie obhajovať. Treba rátať s tým, že o naplnenie svojej cesty treba niekedy aj bojovať. Dnes je spotrebná civilizácia natoľko zvrátená, že prírodné hospodárenie v podmienkach chorého trhu a chorých pravidiel je vlastne boj. Prirodzený trh a kult trhu sú dve rôzne veci.  Dnes je hrdinstvo už aj to, že si uchovávaš semená rastlín, že ich nekupuješ od programátorov, že štiepiš a sadíš odolné odrody, udržiavaš rastlinné desaťtisícročné dedičstvo po predkoch, ktoré si niektorí sprivatizovali, alebo ho jednoducho ukradli. To, že napríklad Tatrabanku, ktorú založili obrodenci, drotári a olejkári, niekto sprivatizoval a rozpredal a dosiahol opak toho, prečo bola založená, tak to je hanba na sto rokov. Ale to, že nadnárodné firmy si patentovali semená, ktoré nevytvorili, že ich držia alebo ničia a podstrkávajú nám geneticky modifikované potraviny spolu s biologickou vojnou proti prírodnému hospodárstvu, tak toto nie je len hanba, toto je aj zločin.  Toto je horšia a nebezpečnejšia pliaga, ako korona vírus, voči ktorému sa musíme naučiť chrániť. A teraz by azda mohli ľudia viac uvažovať napríklad aj o takých veciach, ako je potravinová bezpečnosť a prirodzené hospodárstvo.

RC: Myslíš, že sa s novou vládou niečo zmení?  

Niečo sa určite zmení a uvidíme, či aj k lepšiemu. Bolo by dobré, keby si ministerstvo pôdohospodárstva nechala víťazná strana a naplnila svoj pôdohospodársky program, s ktorým šla do volieb. Ten program sa v mnohom kryje s našimi výzvami na ochranu pôdy a záchranu Zeme, ktoré sme predstavovali aj na bratislavských námestiach v roku 2014 a 2017, keď sa menili zákony. Vtedy nás médiá ignorovali a politici tiež. Ale teraz je taký stav, že otázke potravinovej bezpečnosti by sme už vyhýbať nemali, pretože takýto prístup by ohrozoval občanov, národ a jeho prežitie.  Treba podporiť miestne a prírodné hospodárstvo, konečne právne formulovať a následne právne podporiť rodinné gazdovstvá (farmy), klepnúť po prstoch špekulatívnemu kapitálu v pôdohospodárstve a brániť tomu, aby sa slovenské polia naďalej bezbreho vystavovali jedovatým výčinom kapitálových kruhov, ktorí chcú vlastniť potravinový trh na Zemi. Jednoducho – časť potravinového trhu sa musí udržať v domácich rukách, v rukách tých, ktorí na pôde pracujú, v rukách miestnych obyvateľov, ktorí sa chcú vrátiť k pôde zdedenej po predkoch. O tom treba aj vzdelávať deti v školách, podporiť gazdovské rezervácie a umožniť aspoň časti detí návrat do prírodného sveta. Pretože svet umelých potravín, umelých hormónov, umelých myšlienok, svet umelých spoločenských konštruktov je len umelou bublinou, ktorá skôr, či neskôr spľasne. A zdá sa, že už aj spľasla, akurát ľudia sú z toho ohúrení, zdá sa, že si ešte neuvedomili, že svet sa zmenil a že sa zmene musia prispôsobiť. Bude to pre mnohých tvrdé a náročné, ale čím skôr začneme na tom pracovať, čím menej stratíme času váhaním, tým lepšie. Pošlite to premiérovi, prezidentke, vláde. My sme pripravení pomáhať zdola, oni na to musia ísť zhora.

Pôdohospodárske návrhy Gazdovskej obrody si už dávnejšie rozpracoval a zverejnil, čo by sa dalo spraviť s prírodným vzdelávaním?

Človek by vedel v krátkej dobe uskutočniť metodický a systematický náčrt prírodného vzdelávania pre základné školy – v zmysle – zručnosti, príroda a pestovateľstvo. Šikovní a tvoriví ľudia by to vedeli rozvinúť a sprístupniť aspoň v nejakej časti vzdelávacej siete.

Vlastne s deťmi neustále pracuješ, hosťuješ aj v škole.

Presne tak. Nejde len o prírodné vzdelávanie, ale aj o duševné postupy. Syn sa naučil vybrané slová po b, m a s za dve hodiny. Aj na to má človek piesne. Prírodné vzdelávanie deti chcú, aj keď možno celkom nerozumejú tomu, ako im to môže pomôcť v prežití. Ale – možnože tomu rozumejú oveľa lepšie, ako mnohí dospelí. Treba im umožniť, aby tu boli doma. Informatika je pekná vec, veď aj na tom pracujeme, ale ak nebudeš mať čo jesť, ak sa nezabezpečíš, samotný počítač ťa nenasýti. Úcta k zemi a k Zemi, úcta k prírodným živlom, kruhu rastlín a živočíchom, úcta k predkom a k pokoleniam, ktoré sa ešte len narodia. S tým treba začať a potom to premietnuť aj do národného hospodárstva. Lebo predsa nemôže byť každý gazdom, spoločenská deľba práce je dôležitá, ale predsa aj krajina je gazdovstvo a môže sa priblížiť k prírode. Môže byť pekná a zdravá. A aj celá Matka Zem je náš jeden veľký dvor. Prestaňme už pitvať choré postupy, tie treba jednoducho zrušiť. Poďme si spraviť tento krásny svet. Ponorme sa do svojich duší, teraz na to máme čas. A začnime pracovať na obrode. Podmienky možno budú náročné, chvíľami aj tvrdé. V ohni a vode sa kalí oceľ.  Zachovajme to, čo prináša úžitok a pestujme a vytvárajme ďalšie  bezpečnostné ostrovy, ktoré sa budú prepájať a budú základom nielen potravinovej, ale aj kultúrnej (teda duchovnej) a celkovej bezpečnosti. Korona-vírus je len spúšťač – spúšťač chorých, ale aj zdravých vecí. Treba to triediť. Treba sa chrániť. Seba, krajinu a hlavne – rovnováhu. Budú aj ďalšie mimoriadky. Veď sme sa na to pripravovali –  tí, ktorí vnímali znamenia a varovania. Každý, kto má uši, to mohol počuť. A tí, čo boli hluchí, ešte majú čas na precitnutie, na zmenu. Zmenil sa vírus, zmeníme  sa aj my. Nie sme predsa menej vedomí a životaschopní. Ale –  pracujeme na tom, aby sme sa zmenili k lepšiemu.

Komu sa páčil článok, môže nás podporiť v zbierke: