Čo nám hovorí pandémia?

Pandémia coronavíru vzbudzuje u mnohých paniku a hrôzu. Áno, treba sa chrániť a snažiť sa zamedziť šíreniu  nákazy.  Ako sme písali krátko po objavení sa nákazy na našom území (https://www.ziarislav.sk/zmenil-sa-virus-aj-my-sa-zmenime/), epidémia je najnebezpečnejšia v období masívnejšieho prepuknutia, keď v ohniskách nákazy nemocní preplnia zdravotnícke zariadenia.

ČO HOVORIA ČÍSLA?

V najpostihnutejšej európskej krajine – v Taliansku – zomrelo do minulého víkendu na túto nákazu podľa dostupných správ 3 405 osôb. Každá smrť je samozrejme smutná vec. Vzhľadom na počet Talianov, ktorých je vyše 60 miliónov, umrel v tomto štáte jeden človek z vyše 17 tisíc 700 ľudí. To je ako jeden človek z menšieho (štatisticky skôr stredne veľkého) slovenského mesta. Pravdaže, vírus sa nešíril rovnomerne, ale i tak už pri tomto zbežnom výpočte je zjavné, že pri dodržiavaní základných opatrení by sme nemali podliehať panike. V Číne sa vírus prejavil vzhľadom na veľkosť krajiny ešte nerovnomernejšie. Napriek tomu, ak vezmeme do úvahy, že Číňanov je do jeden a pol miliardy (teda v Číne), tak 1 400 000 000 (obyvateľov Číny) : 2715 (zaznamenaných mŕtvych na tento vírus) = 515 654. Na toľko obyvateľov Číny  pripadá jeden, kto to neprežil, umrel jeden z pol milióna.  Teda – štatisticky vzaté – z hľadiska celej Číny by to bolo ako jeden mŕtvy na celú Bratislavu aj s okolitými mestečkami. Pravdaže, v miestach nákazy to bolo hustejšie, inde redšie, ale i tak je jasné, že zachovanie zdravého rozumu je na mieste. Zvlášť keď vieme, že v Číne, ak sú správy pravdivé, je šírenie víru takmer zastavené.

Tento vírus nie je zďaleka tak nebezpečný svojimi priamymi následkami, ako druhotnými dôsledkami, ktoré sprevádzajú šírenie zamedzujúce bezpečnostné opatrenia. Samozrejme, že je otázkou času, kedy sa začnú viac prejavovať hospodárske následky. Napríklad počet smrteľných dopravných nehôd je v Európe rozhodne výrazne vyšší, ako počet obetí coronavíru. Avšak – dopravné nehody nemajú také hospodárske následky. Ich príčiny sú pomerne známe, sme na nich akosi navyknutí. Dokonca aj násilie na živote spôsobené priamo ľuďmi nie je menej časté. Ale strach z niečoho neznámeho – z neznámej nemoci –  je samozrejme väčší. A – treba uznať – že je to pochopiteľné. Epidémia, či už pandémia, alebo miestna nákaza, môže vyvolať ďalšie udalosti.

Čo vlastne môžeme urobiť pre to, aby sme všetko lepšie zvládali?

 NASTAVENIE DUŠE. To je úplný základ. Z toho vyplýva, akí sme k sebe ohľaduplní, akí sme ústretoví, akí sme priateľskí, akí sme vedomí, akí sme. Zrazu je väčšina ľudí vo veľmi obmedzenom priestore. A musí to nejako zvládať. Dychové cvičenia, telesné cvičenia, ovládanie svojej duše, práca so živlami, vnútorná pieseň, zlaďovanie sa s inými, pestovanie zmyslu pre porozumenie… Každodenný základ. S týmto vstávame a s týmto usíname. Vyladenie.

 BYŤ SPOKOJNÝ S MÁLOM. Je to tiež otázka nastavenia duše, ale teraz ide aj o nastavenie spoločnosti, o nastavenie „nášho“ sveta. Je to vlastne úplný opak spotrebnej civilizácie, ktorá nás naháňala do práce v honbe za väčším ziskom, predajom, kúpou, spotrebou… A zrazu pravý opak. To nie je len utrpenie, to je aj dar. Uskromniť sa musíme, uskromniť sa máme.

POCHOPENIE. Treba nám pochopiť, že aj takéto veci sa vo svete stávajú, dokonca aj v našom svete európskom, euroamerickom, vo svete, ktorý sa zvykol rušiť hranice. Zemepisné, kultúrne,  pohlavné, prírodné… A zrazu sme uzavretí prahmi svojich bytov. Musíme to pochopiť, že nie sme neobmedzenými  pánmi sveta. Že sme tu len a len chvála prírodnej rovnováhe, rovnováhe živlov, rovnováhe civilizácií, hoci aj napohľad opačných. Áno, relativizmus je a je prírodný. Nešpekulatívny. Pomerne zima, pomerne teplo. Pomerne mokro a pomerne sucho. Je to otázka prežitia.

ZÁUJEM O ZEM A PESTOVANIE ÚRODY.

Záujem o úrodu nemá spočívať len v tom, že ako si napchať košík v supermarkete. Úrodnejšiu pôdu sme prenechali veľkokombajnom a chemickým postrekom, menej úrodnú pôdu sme zanedbali. Nie všetci. Ale mnohí. Slovensko je spolovice horskou krajinou. Tu sa odpradávna pásli ovce, kozy, kravky, tu boli lazy , kopanice, políčka a aj keď si málokto mohol vyskakovať, ľudia sa vedeli zabezpečiť. Ale ešte stále nie sme na tom až tak zle. Ešte stále sú v záhradkách plodiny, zelenina, staré ovocné sady sa tiež dajú obnoviť. Lebo človek bol v rôznych krajinách – v tých bohatších v záhradkách rástol len kanadský trávnik a tuje. Slováci sú zruční – nielenže si vedia ušiť rúška, ale si aj vedia posadiť záhony. Nuž – bolo by načase sa týmto viac zaoberať.

A v tejto chvíli sa tento článok mení z čiastočne analytického na čosi iné.

 Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré.

NA ČO JE DOBRÁ TÁTO NÁKAZA?

Mali by sme si ju vážiť a ak ju zvládneme, tak zapamätajme si, že toto varovanie nám môže v budúcnosti pomôcť vyhnúť sa omnoho väčším stratám, než akými hrozí tento vírus.

Keď bol pisateľ v Rusku, na túto krajinu uvalila Európska únia nejaký čas predtým embargo. A čo spravili Rusi? Začali sa viac starať o sebestačnosť svojho hospodárstva. Zanedbaná pôda zrazu ožila. Keď sa človek vracal z Kaukazu, v úžase sledoval nové rozľahlé jabloňové sady, zasiate polia aj tam, kde predtým nič nepestovali…Rusi si zrazu pestovali svoje jablká sami a zdalo sa, že v mičurinskej krajine to zvládli s podstatne menším množstvom chémie. Posilnili aj mnohé odvetvia priemyslu. Niekto by si pomyslel, či by aj nám nepomohlo voľajaké také embargičko.

Nuž, môže sa stať, že embargo príde aj bez embarga. Že zo zahraničia v tomto roku nebude prúdiť toľko potravín, ako sme boli v posledných dvoch desaťročiach navyknutí. Donedávna nám európski komisári tvrdili, že máme dovážať zemiaky zo Španielska, jablká z Talianska, potraviny sa vozili hore-dole podľa akýchsi zvláštnych kľúčov, ktorým zdravý sedliacky rozum nemohol rozumieť. To je ako tá reklama: „Načo je dobrá únia? Vďaka únii môžem jesť tyčinky a dôverovať tomu, že sú bezpečné“. No iste. Prečítaj si ten zoznam chemikálií… To kto je na tom až tak zle, že musí vysielať takéto nezmysly?  No, možnože onedlho budeme radi plodinám, ktoré sa rodia doma.

Inak, toto nie je veľmi  moderné, ale pripomeňme si, že

JE JAR. OBDOBIE, KEĎ SA DÁ SADIŤ.

Čas, keď sa naozaj sadiť dá. A dá sa aj o tom uvažovať – že čo sadiť. A – kde sadiť.

Teraz majú dosť času na premýšľanie aj tí, ktorí ho doteraz nemali. Nuž skúsme, priatelia, uvažovať, čo všetko by sme mohli v tejto krajine vylepšiť?

Možnože nevyvážať za hranice z lesov bezhlavo guľatinu, ale znova začať vyrábať nábytok.

Možnože nesadiť na poliach len chemizovanú repku olejku a geneticky manipulovanú kukuricu. Možnože sa snažiť v rámci možností aj o  čosi, ako rodinné, obecné či národné hospodárstvo. Och, áno. No a čo?  

Mohli by sme viac uvažovať o väčšej potravinovej sebestačnosti, o  potravinovej bezpečnosti a aj tieto dva pojmy rozlišovať. Potravinová bezpečnosť zjednodušene povedané znamená, že síce si kávu, ryžu a banány nevypestujeme, ale keby niečo , tak bez toho nezomrieme, lebo výraznú časť obilia, mliečnych výrobkov, ovocia, zeleniny …si vypestujeme v domácej krajine a keby sa niečo na tom globálnom kapitalizme pokazilo, tak možno schudneme, ale nezhynieme. Okrem iného – pestovanie v miestnej oblasti šetrí prírodu, pretože zmenšuje náklady na prevoz. A kde inde už chceme žiť, ak nie v prírode?

Áno, všetci ľudia nech sú bratia a sestry, môžeme si pomáhať. Ale to neznamená, že by sme sa nemali starať o seba. Ak sa o seba nepostaráš, ako sa chceš postarať o iného?  

Áno, tento článok nie je celkom systematický, obišiel automobilový priemysel, peňažníctvo, peňazokazectvo a ďalšie dôležitosti. Nuž ale sú aj iné články a iní pisatelia. Je tu nejaká deľba práce. Je tu dosť šikovných a vynaliezavých ľudí. Treba aj im nechať priestor.

NEZABÚDAŤ

Ale jednu vec by predsa len človek rád pripomenul: Nezabúdať. Keď bola energetická kríza súvisiaca s uzavretím kohútika Ukrajine, vtedajší slovenský predseda vlády vyšiel s programom podpory energetickej bezpečnosti – slnečné kolektory pre rodiny a podobne. Niečo z toho sa začalo diať, ale postupne to utíchlo. Skúsme vnímať, čo sa deje a vštepme si to do pamäti. Áno, svet sa nemá vrátiť do stredoveku, nemôže byť väčšina ľudí na políčkach. Ale nejaká potravinová zábezpeka by tu byť mala. Niekto pestuje vo veľkom, niekto v malom, niekto na svojom, niekto u brata či u babky, ale uvedomme si , že sú veci, ktoré k životu mať môžeme, ale sú aj také veci, ktoré k životu nutne potrebujeme. A k tomu patria potraviny a čistá voda. Urobili sme všetko preto, aby sme boli v bezpečí, aj keby nás kvakla núdza? Alebo sme uverili, že keď sa poistíme v peňažnom ústave, tak budeme už naozaj za vodou? Či v suchu?  Keď sme to teda zanedbali, tak – kto môže – nech si vyhrnie rukávy a pustí sa do práce. A kto ešte nenašiel svoje miesto, môže o tom aspoň uvažovať. Rodina.

Nabudúce:  Kde je hriada, tam je dom.