Človek pálil celú noc na záhrade ohne. Mrzlo. Mal pochmúrnu náladu zo slovenskej kultúrnej scény a tak radšej nič nepísal. Písať o pochmúrnych veciach je horšie, ako nepísať.
Ale nakoniec predsa len písať začal. Podľa skutočnosti, ako inak. Pri dome rozkvitla broskyňa. V záhrade. Prežila o chlp, keď ju roztrhol mráz, bola preťažená a rozšiepila sa. Keďže mala ožrané korene, od nejakého hryzca, naklonila sa. Ostal jej len jeden konár, vyhodila ešte nejaké tenké haluze a napriek všetkej nepriazni a ranám osudu už dva razy pekne zarodia. Ak nerátame malé broskyňky zasadené v ohrade pod včelami, tak je to jediná broskyňa, ktorá riadne rodí. Je apríl, chvíľu bolo letné počasie a teraz mrzne. Keby tej broskyni zmrzli kvety, mala by po chlebe. Vlastne – po broskyniach. Čo ona, aj my by sme mali po broskyniach. A tak človek vykopal pri tom stromčeku dve jamy a zapálil v nich o polnoci ohne.
Teraz chodí nocou po záhradách a dume. Občas priloží na oheň. Mesiac ustupuje a vchádza neskoro nadránom.
V prírode vládne Vesna a v ľudskej spoločnosti korona. Človek bez mena uvažuje, že je od ľudskej spoločnosti vzdialený viac, ako inokedy. Spoločenské podujatia pripravovať nemožno, ale Vesna zamestnáva na plný úväzok.
Zdá sa, že koronová vlna opadla. Ale keďže sa vraj dvíha druhá, človek sa predsa len po čase rozhodol uverejniť stať, ktorú napísal na jar, ale vtedy ju neuverejnil.
Uvažuje, čo by sa mohlo stať, keby ľudia v dolinách ustrnuli v upätom stave koronovej mimoriadky. Peniaze by zmenili hodnotu. Únia by mohla prijať novú menu – koronu. Ľudia by platili koronami. Na bankovkách, minciach a platobných kartách by bolo vyobrazenie vírusového slniečka s lúčmi na spôsob starej morskej míny. Korona – hlavná hrdinka vážnych médií i bulváru, ktorá mení vládu, vzdelanie, zasahuje aj do súdnej moci a nastoľuje svoju kultúru, by sa mohla stať aj predmetom kultu. Toľkým zmenila život, že to by aj bol div, keby nie. Ku slovu sa možno pri hlásia Svedkovia koronových dní. Kto do teba kovidom, ty doňho chlebom. Vzniká koalícia korony. Medzinárodná liga pre koronu. Rád zlatej korony. Nadácia pre otvorenú koronu. Hnutie mladých koronoslniečkárov. Koronacionalisti. Časopis Korona na svojej módnej stránke ukazuje rôzne podoby koronaúčesov. Módni policajti kritizujú každého, kto nemá koronaúčes. Vzory v gramatike – podstatné mená, ženský rod: korona, ulica, dlaň, kosť. Mužské: chlap, hrdina, kovid, stroj. A koronin kuly. Vzory stredné: srdce, rúško, vysvedčenie, dievča. Meno Kevin už nie je také populárne, na matrikách ho vytláča meno Kovid. Šťastné číslo je 19. Aj Džesiku nahradia Korona. Ľudia sa jej najprv báli, ale potom zistili, že žiť s koronou je jednoduchšie – nemusíš riešiť nič iné… Vladyka je koronovaný vládou koronového porozumenia. Jazykovedci už neriešia, či je správne spojenie „strašne krásne“, pretože väčšinu času im zaberá čoraz obľúbenejší výraz „krása hnusoba“. Takmer vo všetkých odboroch študenti a profesori riešia seminárne i diplomové práce o korone. Policajti a právnici vyšetrujú, ktoré z nich sú „pajcnuté“. Strana pre jednotu svätej korony navrhuje zmeniť ústavu: My , národ korony, v duchu dedičstva svätej korony…
No ale človek Na Medzi veruže iné veci riešiť musí. Nám sa tu toho veľa nezmenilo. My nekoronujeme. Pracujeme na hriadach i v rodocecstnej redakcii – teraz na vydaní nahrávky, a len pri výjazdoch do mesta, spravidla do štúdia si človek zbežne skúma spoločenský stav. Korona odstrašila aj hudobníkov, zrušili nahrávanie a človek tak má čas v prázdnom štúdiu rozvíjať a dokončievať a dokončievať nahrávku Ožívajú. Aj záhrady ožili, burina narástla miestami aj do dvoch metrov. Po ukončení nahrávania, pred a po uvedení, človek záhrady v prestávkach medzi dvadsiatimi ďalšími činnosťami nie že pleje, ale plieni. Kým pletie sa robí bežne po čupiačky, plienenie v pohode po stojačky. Najlepšie sú na to včelárske rukavice, ktoré zakrývajú aj predlaktie. Pretože dvojmetrová žihľava je už iná pesnička, ako taká malá, nesmelá. Po Slnovrate už semení a tak ju človek hádže na plachtu, aby sa hneď nevysemenila. Vytrháva ju aj s koreňmi, dala by sa z nej azda utkať košieľka, keby tak deň mal aspoň štyridsať hodín. K pŕhľave putuje aj popínavý lipkavec. Len guče lastovičníka stačí orezať osekávačom, pretože je vítaný – vývarom z neho sa dá farbiť plátno. A v máji pomohol spolu s vývarom škorice vypudiť húseničky piliarky egrešovej. Väčšina ríbezľových kríkov má už vyplienené medzery medzi riadkami a smeje sa červenými i čiernymi bobuľami. Už ich treba zbierať.
Keď tak človek pozerá na záhrady, zisťuje, že hlavná plodina je tohto roku je hudba. Človek zasadil piesne a tie zarodili. Síce zasadil aj ďalšie druhy ovocných lián, ich korenie rastú jedna radosť, tiež mladé stromčeky – staré odrody hrušiek, čo sme štepili pred dvoma rokmi, marhule, čučoriedky a ďalšie viacročné dreviny, jednoročných rastlín zasadil pomenej , ako po iné roky. Niektoré plodiny vypestujeme, niektoré k nám putujú od iných hospodárov. Gazdovská obradu napreduje pomaly, ale isto. Darmo je, nik nemôže robiť všetko. Ak je niekto hudobník , spisovateľ, učiteľ, remeselník, chovateľ… a nejaké snáď až desiate povolanie je záhradkár, nemôže stihnúť všetko tak, ako keby sa sústredil len na jednu vec. Pretože – poslanie je tá jedna vec, ale má mnoho, mnoho podôb.
A tak sa aj na to díva – s nadhľadom. Na vedomej ceste nám nevládne vírus. Na vedomej ceste nám vládne duch. Duch je to, čo nás drží. Duch je to, čo nám dáva silu liečivú i tvorivú. Duch je to, čo nás robí duchaplnými a pomáha nám zvládať slaboduchejšie chvíle. Duch je človekov zamestnávateľ, učiteľ a v duchaplných dobách i bytostný priateľ.
Ak sa Vám páčia naše články a chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto: CHCEM PODPORIŤ