Občas si k nám na statok zájde diviak. Zakaždým iný. A spravidla je – našťastie – malý.
DIVIAČIK SA PRIŠIEL OKÚPAŤ
Minulého roku, bolo to deň pred Slnovratom, ozval sa za humnom zúrivý štekot. Ako keď čuvačky brešú na zviera. Človek pobehol za kolešňu – a tam – diviačik. Bahnil sa v mláčke pod studničkou. Práve sa mu strácali pruhy, ale bolo ich ešte vidno. Tak človek zabehol pre malých vrchárov, aby ho aj oni videli a cestou strhol zo strungy vodítka, lebo už tam bežala aj Vidimírova sučka Lesa, a tá je zo psov najostrejšia. Diviačik stál a zemským spôsobom odolával výpadom psov, občas trochu ustúpil , ale otočiť sa nemohol, lebo ukázať psom zadok by nebol dobrý nápad. Lesa sa naň bez okolkov vrhla a chňapla ho do chrbtového hrebeňa, ale to už zahrmel človekov hlas a Lesa bola na vodítku. Vidimír bol vtedy asi u rodičov, Lesu nechal na kolešni a tak človek ju rovno zavrel do koterca. Čuvačky Bora a Čuva diviaka zaháňali, ale nesnažili sa ho zložiť. Borut bol práve na reťazi. Diviačik urobil občas výpad, lebo nemohol sa dať vnohy pred dvoma psami, ale ustupoval k lesu, ktorý mal za chrbtom. Človek vzal na vodítko, aj Čuvu a nechal na Boru, aby ho odprevadila do bezpečia lesa. Potom bol na kolešni rok od diviakov pokoj. Zryli čosi na lúke, ryli aj pod hrebeňom povyše statku, ale na usadlosť neliezli. Psy ich zaháňajú už z diaľky.