24. 12., v 20. roku obnoveného pôvodného, prírodného duchovna 
, teda v deň, ktorí bežne označujeme aj ako štedrý, človek dostal predvečerom očarujúci nápad a nadchli sa ním i ostatní, trvalo prebývajúci v našom sídle Na Medzi. Zjednodušene povedané – úzky rodový okruh. Stromček, po iné roky máme len konáre vo váze, ale tentoraz sme sa dostali ku smrečku z húšťavy z orezu, mal byť v stredovej miestnosti, ktorú iní označujú ako kuchyňa. Nuž – človek ju hneď aj vymaľoval, na štedrý večer – ako inak. Ale o tom inokedy. A keď prerábal aj svoju pustovnícku kuticu so zadymeným stropom, všetky veci poprekladané na kopách, vyniesol odtiaľ sošku Perúna. Povedal si, že to by bolo nedôstojné dívať sa na taký neporiadok a preniesol sochu do vymaľovanej svetlice pod vianočný stromček. Reku – nech ho stráži, jak to aj bývalo kedysi v staroslovanských svätohájoch pri posvätných stromoch.
Také príznačné spojenie – keď náš strom, tak aj náš Perún. Veď to nie je žiadna palmička.
Aj keď človek vyrezáva z dreva rád, za celý svoj život vôbec nevyrezával sošky slovanských božstiev. Túto však podaroval spišský výtvarník – statočný rezbár Tibor Gurín. Bolo to na výstave v Galérii umelcov Spiša, človek tam bol pozvaný aj s hudobnými nástrojmi, bolo to voľakedy dávno a Tibor Gurín, potešený pisateľovou knihou o pôvodnej kultúre, mu vtedy podaroval túto sochu. Videné podobizne všetkých ostatných slovanských božstiev on, ako vyslúžilý baník, vykresal z kameňa, len táto bola z duba. No tak si ju človek postavil do rohu izby a odvtedy tam stojí…