Slnovrat, videnie a slncový kôň

V starej dobe ľudia verili, že pred Zimným Slnovratom vrcholí temno. Že sily temna môžu ohroziť ich svet, že ho môžu priviesť do záhuby. Dnes – azda viac, ako inokedy – môžeme chápať toto vnímanie. Lenže predkovia neostali pri tom, neostávali v nejakej zúfalej viere, ale vzývali sily svetla, vzývali sily slnečnej obrody, napomáhali znovuzrodeniu Slnka. Znovuzrodeniu slnečného divu, zázraku, svätosti. Toto si neuvedomujú mnohí, ktorí blúznia o tom, že „pohanskí“ predkovia uctievali nejaké temno.

Veď kto by si predstavil pod Slnkom temno? Kto by si predstavil Svaroga, stvoriteľa nášho sveta, ako silu temnoty? Nie, z dostupných zdrojov, i z toho, čo sa nám zachovalo v dedičstve hovorenom, spievanom i písanom, bol Praboh Svarog, stvoriteľ, divom slnečného svetla , vesmír uhnietil z ohňa a potom ukul Slnko. Náš svet bol podľa nášho zdroja od svojho počiatku svetlým a takým je i dnes. Napriek obdobiam temnoty… To je akoby v rozpore s povesťou z iného zdroja, že najprv bola temná Zem a temné vody a potom až malo byť svetlo. Povesti môžu byť rôzne, ale je dobré, aby sme sa držali svojho ducha, pretože toto nám osvetľuje našu podstatu, podstatu sveta, v ktorom žijeme. Sveta, ktorý má meno podľa svetla, lebo veď je svetlým od samého počiatku . Temno by nás nemalo odradiť od vnímania svetla nášho sveta.

Môžeme, ale aj nemusíme vnímať duchovno predkov doslovne. Môžeme, ale aj nemusíme dnes vnímať božstvá ako podstatnú vec. Ale vnímanie svetla by sme ctiť mali. Svetlo predsa súvisí s videním. Vidíme to, čo je osvetlené. Od svetla je odvodené „vysvetlenie“. Od jasu „objasnenie“. Máme radi, keď nám (to) „svitne“, keď nám „preblesne“ nejaké videnie. Lebo svit a blesk sú tiež svetelné úkazy a vidíme, ako to súvisí i v samotnej reči s videním , s vnímaním, s duchom. Svetlo je zásadné pri poznaní okolia, pri videní vecí. Áno, sú aj iné zmysly, ako zrak, aj sluchom a v podstate aj chuťou, ňuchom a hmatom dostávame správy od sveta, avšak aj mimozmyslové vnímanie je u väčšiny ľudí najviac spojené s vnútornými zrakovými vnemami, hoci aj za zatvorenými viečkami, alebo v tme.

Uctievanie tmy je častejšie skôr opačníckym postojom voči niektorým „vysvetleniam svetla“ , s ktorými uctievači temna nesúhlasia, keďže sa im, možno aj oprávnene, javia ako nedôveryhodné. Avšak – skutočné uctievanie temna by viedlo k nevedomosti. Svetlo je vnem zrakový, umožňuje videnie a od videnia bolo odvodené aj slovo návidieť, teda – mať rád. Keď niekto niekoho rád vidí, tak ho návidí. To slovo takmer zaniklo, ale zachovalo sa v zápore – nenávidieť znamená nerád vidieť, nemať rád. S videním je teda v našom duchovnom jazyku spájaná i láska. A s nevidením – nenávisť.

Slnovrat je veľký sviatok a znamená viac, ako len výsledok merania svetelnej časti dňa. Je nielen telesným javom, výsledkom postavenia Zeme oproti Slnku, ale je aj javom duchovným. Po mnohotisíc rokov považovali predkovia tento sviatok za veľmi dôležitý a novodobé nánosy, ovládnutie mocenským duchovnom a zneužitie trhom by nás, ktorí vnímame do hĺbky, nemalo odradiť od vnímania podstaty tohto sviatku.

Dnes azda viac, ako inokedy, chápeme tú hrozbu, že temno, nepoznanie, nenávisť a nevedomstvo  úplne ovládnu tento svet. Lenže náš svet neovládnu. Pretože tento chod sa ešte neskončil. Svetlo, návisť, vedomstvo a jasnozrivosť je stále len menšinovým javom. Celý ten spotrebný civilizačný voz sa s hrmotom valí do priepasti a poniektorí ešte aj spupne pošibávajú kone, ktorým založili na oči klapky, aby sa nebáli skazy, do ktorej sa rútia. Tí, ktorí naložili voz riadmi, vidiac ohrozenie, pošibávajú kone a chlácholia sa uspokojením, že „aspoň niečo robia“.

V krajine sa stratil slncový kôň. Stratil sa už dávno, a nie len v našej krajine. Ale mocní namiesto toho, aby ho hľadali, si povedali, že naložia riad na voz a vydajú sa smerom, do ktorého ich vedie šepot černokňažníkov, bez videnia svetla, bez dôvery v ducha, bez vnímania čistého sveta a Slnka, bez vnímania zdravého pudu sebazáchovy, v zmätku rozľahlej temnoty.
Ale aj tak nám neostáva nič iné, ako sa očisťovať, hľadať  a nachádzať silu v posvätných živloch, v živej Vode, v živom Ohni, na Matke Zemi a v čistom dychu sviežeho Povetria. Pretože my máme videnie nového sveta, sveta obrodeného. Sveta, do ktorého sa nám už vrátil Slncový kôň. My už tento obrodený svet budujeme. Aj keď potichu, bez  rachotu. Aj keď sa vozy poháňané zaslepenými pohoničmi  s hrmotom valia do priepasti, musíme sa preniesť cez to videnie skazy sveta, ktorý zaniká, v prospech sveta, ktorý vzniká, ktorý sa obnovuje. Skaza je, zdá sa, nevyhnutná. Ale každý má na výber, aký svet si zvolí. Či okovaný voz plný pochybného tovaru, valiaci sa do priepasti, alebo obrodu v sile, v jase nášho Slncového koňa.  Vystriedanie moci  v tejto chvíli celú vec nevyrieši, sily obrodné nie sú spoločensky dostatočne vyjavené. Ale sú už prejavené v duchovnom svete, ktorého vonkajší  vývoj je len následkom.
Chváľme a slávme podstaty nášho obrodného sveta, lebo v ňom je naša budúcnosť a v ňom je budúcnosť našich potomkov a nasledovníkov. Ochráňme ich vzácne poklady dedičnej závitnice štyroch prvkov, lebo to je predpokladom ich budúcej odolnosti, ich budúceho prežitia. Nevzdávajme sa čistoty tohto  odkazu. Nevzdávajme sa posvätnej prírodnosti. Nevzdávajme sa temnote, hlásme sa ku svetlu, jasu, k vidomstvu a k vedomstvu!
Chvála predkom, po ktorých sme zdedili odolnosť, chvála divom, od ktorých prijímame silu, chvála sile Všeduchovej, voči ktorej sú sily aj tých najmocnejších ľudských pák len úbohými predstavami.  Chvála aj tým, ktorí napomáhajú a napomôžu našej spoločnej obrode.
Chvála za dary z čistého zdroja, chvála aj bytostiam, cez ktoré prišli.
Žiarislav, na Zimný Slnovrat roku ´21.

Maľba: Igro Stromka – výsek z maľby na CD Ožívajú

Ak chcete podporiť našu redakčnú činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, trvalým príkazom, alebo poukázaním 2% z dane z príjmu – tuto:  CHCEM PODPORIŤ