Prvé dva roky, kedy som počúvala ŽS a Bytosti, som počúvala iba album Bytosti Hore. Ani som si nechcela žiadny iný pustiť, pretože mi to stačilo. Teraz, po dva a pol rokoch zisťujem, že album Album Bytosti Hore je skutočne asi veľmi obľúbený. CD-čka sa už vo viacerých nákladoch vypredali a znova už nie sú.
Dohodli sme sa, že na jarnom koncerte v Bratislave budeme hrať viac starších piesní, ako napríklad pieseň Jarná. V hlave mi už dlhšie znie otázka: Prečo je album Bytosti Hore taký obľúbený? Prečo bol aj pre mňa od začiatku tak čarovný?
Zrazu začínam premýšľať nad tým, čo som cítila, a ako ku mne prehováral. Pri úplnom začiatku mi ŽS a Bytosti pripadali ako nejaký zvláštny typ folklóru. Proti zvláštnym typom folklóru nič nemám, dokonca ich mám rada, a tak som si ich vypočula, no táto hudba bola iná. V bežnom folklóre sa predsa nikto neodvážil mať takéto slová, takéto správy. Zistila som, že tieto piesne nie sú klasický folklór. Spievali aj o dávnych dobách – pre nás dlho minulých, ešte pred rokom 863.
V piesňach sa mi začali otvárať obrazy ľudí, ktorí žijú v krajine presne takej, ako je naša – Slovensko. Hory, lúky, políčka, zvieratá. Boli tam pramene, živá zem, veľké rodiny, kŕdle detí, ktoré behali po lúkach, pomáhali hrabať seno, zabezpečovali si prežitie na zimu. A aj keď skutočnosťou je, že dnes, v roku 2023 už tieto obrazy len tak ľahko človek neuvidí. A aj tak som im verila. Boli pre mňa skutočné. Niečo vo mne začalo ožívať. Bolo to ako pocit, že môžem tiet
Pieseň Jarná ma vťahuje do hĺbania – spieva sa o studničke, o prastarých zvykoch a ešte sa aj spieva, že Sloven to robí, Sloven, ktorý čistí studničku má dôležité spojenie, podľa toho čo tá pieseň hovorí je to z obdobia, keď ľudia čistili studničky. Svoju závislosť na čistej vode, vzduchu a pôde si veľmi dobre uvedomovali.
V piesni Jarná Bytosti spievajú o studničke, mladých devách, ktoré sa umývali v rannej rose, o stretnutí pri obetných kameňoch, a o obetinách. O sviatkoch a spôsoboch, akými moji predkovia uctievali a ďakovali prírode, za zeleň. Bolo to pre mňa tak prirodzené a tak krásne. Všetky tieto obrazy ma začali zakoreňovať v mojom rode. V pocite, že keby sa prelomil časopriestor, za každým z nás by stál obrovský zástup predkov. Predkov, po ktorých chrbtoch sme vy „vyliezli“ až sem. Vďaka nim tu žijeme a staráme sa o ich dedičstvo. Sme ich jediným pokračovaním. Keď si kladiem otázku, prečo som cítila taký pocit, že to je ono, že je to správne a úplne prirodzené. Dokonca príťažlivé. Zisťujem, že lásku k týmto obrazom mám asi v krvi. Je to niečo, s čím som sa narodila a je to pre mňa teda prirodzené. Prebudilo to vo mne hlbokú úctu.
Chcem predsa aby si ľudia uctili vodu, pôdu, vzduch a slnko. Aby ďakovali za každé nové ráno, novú jar, nové narodené dieťatko, za prvú jarnú mládzu, kvety a včely. Za dážď i teplý vánok…
Zrazu už obyčajný folklór o Aničke a Janíčkovi v komôrke nebol dosť. Hĺbka odkazov v albume Bytosti Hore si získavala moju pozornosť a zvedavosť. Už nič nebude ako pred tým. Tieto piesne nesú do života človeka nový hlas rodu a prírody, vecí dlho zamlčaných – znie pre tých, ktorí ho chcú počuť. Volá nás všetkých, ktorí nesieme v krvi čo i len náznak Slovenov, aby sa stal každý z nás Vedomcom podľa svojich možností. Akoby niekde v pozadí spievali tiché hlasy: „hej, zobuď sa, oži, prebuď sa, otvor oči, spomeň si, teraz nadišiel čas.“
Otázka stále znie: prečo je album Bytosti Hore tak obľúbený? Myslím, že odpoveď má každý svoju, ale predsa máme niečo spoločné. Niečo čo je občas ťažké opísať slovami. Myslím, že ja už odpoveď mám.
Eliška