Tá pieseň vznikla, keď človek dumal nad staroslovanskou povesťou o Mesiacovi a Večernici. Prvá podoba bola s gitarou, i keď si človek predstavoval lutnu. Prvá podoba piesne znela folkovo, keďže gitara navodzuje práve takýto pocit. V tom období človek uvažoval aj o rockovej podobe piesne a hral ju na elektrickej gitare a klávesoch s organovým zvukom. Na vystúpeniach – či už sám, alebo so skupinou, hral pieseň s prírodnou gitarou. Takto ju nôtil po vyše desaťročie, kým sa dostala na výber pri nahrávaní dosky Ožívajú.
V tej dobe v skupine hrávala Miloslava – na cimbale. Prišla Na Medzu v lete na niekoľko týždňov a takmer mesiac cvičila v jedálenskom prístrešku. Vtedy si aj človek občas brnkal na cimbal a spoznával tento bicí a pritom melodický aj harmonický nástroj. Cimbal lepšie súznie s husľami, ako s gitarou. Ale človeku sa s husľami táto pieseň nepáčila. Husle zaberajú súvislý priestor a človek chcel tú pieseň nahrať nadýchanú, aby v nej znela aj prázdnota, medzihviezdny priestor. A tak si večer pred nahrávaním nacvičil flažiletovú hru na gitaru. Dotykové príťuky na strunu, ktorej sa prst len na okamih dotkne presne v niektorej z jej zlomkových častí, spôsobujú jedinečné súzvučné tóny, ktoré sa ako hviezdny svit strácajú v prázdnote priestoru. K tejto flažoletovej hre však bolo treba priladiť hru na cimbal. Miloslava pochádzala – hudobne vzaté – z ľudového okruhu, a práve toto sme teraz využiť nepotrebovali. V ľudovke bežne cimbal, ako aj husle hrajú ten istý motív, ako spev. A síce ho melodicky často „obkľučujú“,, ale vchádzajú do jeho priestoru. Kým pri „Hraj hudbičke“ sa tento spôsob hodil, Mesiačik si pýtal niečo celkom iné. A tak človek nástojil na tom, že cimbal nesmie hrať ani melodicky a vlastne ani rytmicky to, čo robí spev, nástroj nemá zapĺňať ten priestor, má ho iba akosi podporovať svojou súladnou prítomnosťou. Nie to, čo „nápevuje“ spev, a nie vtedy, keď „tepuje“ spev. Človek nastolil vesmírnu požiadavku a Miloslava sa trápila. So zvukárom, ktorý je tiež hudobník, sme hľadali také vesmírne priestory, v ktorých sa cimbal dopĺňal s gitarovými flažoletmi a vytváral v čistých súzvukoch ladný priestorový pocit vo vesmírnej prázdnote jedného kúta mliečnej dráhy. Kým sa tak stalo, Miloslava si siahla na dno svojich síl. Ale zvládla to skutočne skvostne. Jej cimbal je iný ako v ľudovej piesni. Človek tiež musel „zničiť“ svoju folkovú gitaru a obmedziť ju na čisté súzvuky s občasnou vyhrávkou. Pri vyhrávke na píšťalu dbal o to, aby bolo vlnito ťahavé, oblé“ a priestorové, ako pohyby nebeských telies. Sporé bubny s prírodnou bicou súpravou hrajú spodky s kontrabasom, ako ich predohral pisateľ. A do toho vchádza Desanino cello a tiež jej hlas v dvojhlasoch a v poslednej slohe tejto staroslovanskej povesti, v ktorej prichádza rozuzlenie. Na koncertoch hrala túto pieseň Desana najprv na akustickej basgitare, ale neskôr sa vypracovala v na violončelo a s týmto nástrojom aj zdarne vstúpila do nahrávania.
Tú pieseň sme teda nahrali traja, a samozrejme aj zvukár Milan, ktorý výrazne napomohol tomu, aby v tejto skladbe bolo počuť ten „nadzemský priestor“.
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti