S malými vrchármi na dobrodružnej výprave.
Malý vrchár už nie je malý. Dorastá. Najmenší vrchár je malý vrchár. Rastie. Kým ten starší sa vyhýba mäsu, ten mladší nie. Ale obaja jedia občas ryby. A tak si človek povedal, že keď ich už jedia, bolo by načase, aby vedeli, ako sa ryby chytajú. Ako sa dajú upiecť na ražni. A ako chutia, takto pripravené, pri večernom ohni. Aby aj oni zažili niečo, čo človek zažíval v rokoch detských a dorasteneckých. A tak sme si zbalili malé vaky. Malý vrchár našiel na pôjde lieskový prút s rybárskym vlascom. V kápezetke háčik. A dve harpúny – jednu z dlhého prúta, čo človek vyrezal pri mori, s trojzubcom na konci, druhú v tvare obrovského šípu, s trojitým hrotom so spätnými zárezmi, s operením a na konci a s istiacou šnúrou. Dva šípy s hrotitými uzubenými dvojzubcami, vyrobenými z hrubého plechu. A luky. A vybrali sme sa k jednému nášmu známemu, ktorý má pri chalupe jazierko s nasadenými pstruhmi a potrebuje ho každé dva roky vyloviť. My sme sa na to podujali. Ako inak by sme mohli cvičiť rybolovné a kuchárske umenie pre mladých divochov na prežitie?
A tak sme sa pobrali k nášmu priateľovi s jazierkom vo vrchoch.. Rád nás privítal. Človek vybalil med a syry. A využili sme dávnejšiu ponuku – vyloviť niečo z jeho pstruhového chovu, čo sme robili už pred dvoma rokmi, ale vtedy ešte najmenší vrchár s nami nebol. Ryby boli v ten deň nažraté, svietilo slnko a nechceli sa ukazovať. A tak harpúna zostala opretá o strom. Dorastajúci vrchár si skúsil udicu. V ten deň sme chytili len jednu rybu. Na druhý deň to bolo lepšie. A tak sme mohli pristúpiť k príprave rýb na pečenie. Dorastajúci vrchár síce bez nadšenia,. ale predsa len jedného pstruha očistil. Najmenší s tým nemal ťažkosť, rybu zručne rozrezal, človek mu pomohol s vyvrhnutím. Ukázal im vzduchové vankúše, vďaka ktorým lepšie plávajú; a i keď malé, predsa len vydelil srdiečka, pľúca a pečienky. Zvieratá, pravdaže, mali najprv obrad odprevadenia duše a tiež sme vzdali chválu za dary.
Keď sme sa vracali s rybolovu, doniesli sme aj ďalšie úlovky. S korienkami sme vyhrabali kvietky sirôtky (fialky) iných farieb, ako rastú u nás a ďalšie rastliny na skalky, ktoré si chlapci vyrábajú. Dva mechy smrekovej hrabky, ktorými živíme naše čučoriedkové hriadky, pretože inak sa bez chemických zálevov pestovať nedajú a my sme predsa prírodní. Mech machu na vrch, aby tie čučoriedky po poliatí držali vlhkosť, machy štyroch druhov sme dali aj na skaiek. Priniesli sme tiež nejaké kamene na tie skalky , malí vrchári si vyhrabali malé smrečky, ktoré si zasadili do kvetináčov. Naša výprava bola veľmi zdarná.
Keď človek videl, ako rastúci a dorastajúci vrchár tvárili pri čistení rýb, vošla doň ohnivá živa a spustil: Mnoho ľudí je ryby, a toto by sa im hnusilo; ale nie je správne, keď my tie ryby vieme aj celé pripraviť? Keď ich ulovíme, vyprosíme duše, očistíme a na živom ohni upečieme? Nie je lepšie, keď sme schopní ryby uloviť, a aj pripraviť? Nie je správne, keď vy ako chlapci s prírodným vzdelávaním viete urobiť všetko, a nie len sadnúť si za stôl a naplniť si brucho vecami z obchodu? Vy už viete, že v prírode je všetko dar a že sme jej súčasťou. Nie ste radi, keď môžete zažiť také dobrodružstvo? Chlapci, ktorí bez nadšenia čistili každý svoju rybu, zrazu ožili a tešili sa.
Práve sme pracovali v mesiačikovej záhrade a tak sme opekali tam. V každej záhrade máme nejaký zdroj vody a nejaké miesto na posedenie. A v každej záhrade je nejaké drevo, buď priamo, alebo hneď za plotom, pretože sme obkľúčení lesnými porastami. Chlapci nahádzali cez plot suché papeky, polámali sme ich a posekali (dorastajúci vrchár minule na narodeniny dostal vlastnú sekerku – bradaticu) a o chvíľu už horel oheň. Človek ukázal chlapcom, ako sa ryby napichujú na ražne, ktoré treba ostrúhať do štvorhranu, aby sa dali otočiť aj zvrchu, aj zospodu. Aj cibuľu treba vedieť napichnúť – do stredu zrezanej koreňovej strany. Do rýb sme votreli soľ a kto chcel, aj zmes korenia, čo máme namiešanú na nakladané syry. Ryby na ražeň musia byť očistené s hlavami, takže ražeň ide od hlavy do chvosta. Treba to vedieť správne urobiť, ale aj piecť, aby ryba nepadla do ohňa. Keď je pstruh správne upečený, možno jesť aj plutvy, aj chvost. Len kostra vo vnútri ostane a to v jednom kuse. A hlava. Tá putuje k čuvačovi.
V prírode by sme jedli ryby len tak, ale zostali nám nejaké varené zemiaky, čo vypestoval Pravomír a človek ich ošmahol na panvici. Priamo na ohni sme piekli aj cibuľky. Zorimír chváli rybaciu večeru asi tak šesťkrát. A Rodan, ktorý je inak v jedlách dosť prieberčivý, chváli toto jedlo vysoko nad mieru: „Nikdy som nejedol takú chutnú rybu. Ryba na ražni je najchutnejšia. A nikdy mi nechutila cibuľa. Ale cibuľa na ražni je skutočne dobrá“.
Už aj človek uvažuje, ako zaradí do letných táborov aj prípravu jedál na ohni. Pri ohni máme rozprestreté kožky a ako sa stmieva, pohodlne sa na nich usadíme, či skôr uležíme. Hľadiac do večerného neba, spokojný so svojim údelom, nehybne oddychujeme.
Ak chcete podporiť našu redakciu a vzdelávanie, môžete poslať dar. TU sú podrobnosti.
Dobrodružstvá v prírode – Letné tábory Na Medzi r.´23 TU – vedie Žiarislav
