Veci majú tvary. Dokonca aj vlnenia – majú tvary. Tvary majú aj myšlienky. Tvary sú zákonité. Ale aj návykové. Zvyk je železná košeľa. Ale holý chodiť po ulici je zakázané. Aj samochod musí mať nejaký tvar a nesmie príliš vyčnievať. Nepravidelné výčnelky sú nebezpečné.
Veta má mať svoj tvar. Nemusí, ale ak má vystihnúť niečo, mala by byť tomu uspôsobená. Niekedy stačí zmeniť jedno písmeno. A je po chlebe. Napríklad včera človek písal, že „Keď bude fúkať dobrý vietor, sokoliari ukážu let vtákov“. Lenže namiesto „t“ tam dopadlo „n“ a výsledok bol, že „Keď bude fúkať dobrý vietor, sokoliari ukážu len vtákov“. Vy sa možno smejete, ale človek sa cítil trápne, keď tam taký nechutný preklep. Napríklad keď niekto hrá kakafóniu, tak si vôbec nevšimnete, keby sa aj šmykol o pol tóna, ale keď hrá nejaký pravidelný nápev, ktorý má zrejmý tvar, hneď viete, že nehodil to orechové. Keď len tak sklepnete prstami po klávesnici, nik by si nevšimol, keby tam bol preklep. Hbgvjdiaohjdiahf. Lenže preklep tam nie je. Je to napísané úplne presne tak.
Večer, to ešte nebolo vidieť mesiac, človek púšťal Šebanove pesničky. No schválne. Andrej hovoril, že Triplet nahral tak, že sa snažil zabudnúť všetko, čo o hudbe vedel, že hral to, ako keby bol malé dieťa … Nuž človek si povedal, že to pustí malému dieťaťu, že čo ono na to. A pustil to Mimimu. Mimi má už 4 roky a sám seba už volá Zorimír, ale hudbu má rád, spieva si pocity aj príbehy a často si vytvára stupnice. Tak mu človek pustil hneď tú prvú skladbu čo je na stránke Slnkorekordu a čo jej dal Andrej názov „Vitajte“ (s podnadpisom Hody náhody). Táto sa najviac páčila staršiemu – 9 ročnému. Veľmi sa pri nej tešil a smial sa. Pritom sa celý hýbal, ako keby ho to šteklilo. Mimi bol vážnejší. Jemu sa páčila najviac „Ach tie kvety“. Chcel ju ešte tri razy opakovať. Skladby na tej trojdoske nemajú pravidelný tep a očividne, či skôr uchočujne, ani pevnú stupnicu. Stupnica je ako schody. Horolezec ich nepotrebuje. Koho zaujíma, kde presne položil topánku?
Malé, novorodené deti majú v mozgu najviac prepojené bunky – neuróny. Ich cestná sieť mozgových živodráh je najúžasnejšia. Najbohatšia. Najrozsiahlešia. Majú to najviac presvetlené. A predsa nevedia ani rozprávať, len vajatajú, ani chodiť v dvojštvrťovom, ba dokonca ani nezaostrujú očami. Niečo počujú, ale nie to, čo vy. Keby ste počuli to, čo oni, nepočuli by ste to, čo počujete vy. Vy to ale meniť môžete. Ak dejete v čare. Môžete to vnímať aj cielene, aj rozostrene. „Vitajte“ je pre cieleného na prvý raz poriadne hustá polievka. Uvoľni sa a určite si daj slúchadlá.
Výstavy abstraktných maliarov sú pomerne časté. Je iné, keď maľuje machule niekto, kto nevie nič iné, a je iné, keď začne fúkať do roztečených farieb nabudený skvelý portrétista.To nie bezduchý, to duchom nabitý divotvarý neobrez, neobraz. Výstavy, teda skôr znenia abstraktných hudobníkov sú nepomerne zriedkavejšie. Tvrdý trh má tvrdé pravidlá. Zvykli sme si, že hudba má nejakú podobu, tvar. Tvar – tvaroh, forma –formadži. Ešte aj ten syr má tvar, inak by to bolo mlieko. Mlieko má tvar nádoby, alebo – prsníka, teda jeho výplne. To nevidíme, sme takí povrchní. Ale vzduch tvar nemá. Vetrík. Šebanovu hudbu si človek nepustí v aute, keď pôjde v piatok na Devín. Jedine že by šiel vznášadlom; na ceste sú pravidlá, tam je tvrdé techno. Jeden má štvorštrťový, druhý dvojtaktný a tretí má ten dízlový valčík… Hasiči majú čistú kvartu a policajti kvílivé legato. Radšej ho počúvame v protismere. Nehovorím, že v protirytme. To by bol už iný tep.
Obrady sú spôsob. Majú podobu, tvar, poriadok, riad. A miesto. Vlastné vedomstvo je však netvar. Prispôsobuje sa okolnostiam. Vypĺňa medzery. Vedomstvo je niečo, čo je tam, kde zdanlivo nič nie je. Lebo tam, kde je niečo, už predsa niečo je. A tam, kde je nič, môžeme stáť a vidieť niečo. Tým sa stávame niečim, aj keby sme boli ničím. Čím viac ničím sme, čím menej niečim sme, tým viac toho môžeme v skutočnosti vidieť. Čo vám pri tom najviac prekáža, je názor. Nie nazeranie, nazeranie je živé, hybné, pružné, názor je stvrdnutý, kostnatý. Názor je tvar. Nemôžete zistiť tvar pozorovaného predmetu, keď ste tvrdý ako balvan a sami sebe zavadziate vo výhľade.
Na Andrejov koncert sa Lesovík často nedostane. Tuto, z lesa, tu je ten čas iný, všetko je inde. Človek vlastne stíha len raz za čas svoj koncert a ten je raz za uhorský rok. V uhorskom Maďarsku. Je to vtipné, ale naposledy zas hral v Maďarsku. Aj prednášal. Najviac sa divil prekladateľ. Na Slovensku je podozrivý z tvaru slovenstva. V Maďarsku to tak nevadí. Oni si myslia, že je to u nás normálne. Keď človek na Slovensku znie aj ako sloven. Ale tu to vyzerá tak, že sa to za normálne nepovažuje. Nem normáliš. Slovakiš. Najväčším nepriateľom slovenstva sú Slováci. Koho ich? Hromy? Tých „viemektorých“? To my sme tí viemektorí. Zastavme seba, bratia, lebo sa sami zničíme. Keby tak nejakým zázrakom prestali hrať rádia, keby prestali grckať ten lepkavý sivý šum, to by bola najväčšia podpora našej kultúry, nejaký potrimiskársky open fonden by sa nechytal. Nemôže predsa každý bývať v lese a vyhýbajúc sa otupujúcemu premývaniu mozgov a počúvať blahodarné presluchy spevavých vtákov.
Najkrajší Andrejov koncert videl, vlastne hlavne počul, keď sa človeku snívalo, že hral u nás, na Medzi na Vatre. Tak mu človek zavolal týždeň pred Vatrou že máme taký domáci horský festivalík a že jasné, že je to neskoro, ale predsa sa len opýta, tak nejako celkom nenápadne. A on – že „prídem“. Tak sme vyviezli Nivou debny aj s dvoma zvukármi a ako to na vatrovej plošine nazvučovali, človek si povedal, že tento koncert si vychutná a zapol takú malú kamerku , lebo mu bolo jasné, že to Andrej už nikdy inde tak nezahrá, ako tu, lebo tu je všetko iné. Čo sa aj stalo. Aj Lada tú kamerku na stojane zapla, aj človek to zapol, a keď niečo dva razy zapnete, tak je to vlastne vypnuté. Tak si človek uťahaný spokojne ľahol do trávy a vychutnal si celý ten koncert v uvoľnení. V meste v sále sa pritom ľudia tvária tak strašne vážne, tam sú všetci tak nejako normalizovaní, tvárnicoví. Človek tam začas vybuchne smiechom, občas sa pohrúži… tuto v hore to bolo v pohodičke, dá sa tomu oddať.
Minule hral človek koncert zase bez ladičky. Husle má aj tak naladená inak, ako iní, ale teraz dvojnásobne. Keď hráte sám so sebou, nepotrebujete ladičku. Potrebujete nie ladenie, ale naladenie. Vlastne – aj keď hráte s inými. Ale zladiť sa so sebou je niekedy náročnejšie.
Kde je duch? V kameni, alebo vo vetre? V kameni aj vo vetre.
Sú štvorštvrťové tepy, sú aj troj aj dvojštvrťové, človek hráva jednu pieseň aj 5/7 štvrťovým na preskáčku so štvorkovým, vyklepaným vo vynechávaných osmičkách. Čo je síce zvláštny, ale tiež tvar. Najzvláštnejší, čo videl, bol bubnový tep jednej návštevníčky koncotýždňovky. Jedno oko mala zelené, jedno modré, to akože nesúvisí, ale hrala skutočným jednoštvrťovým taktom. Iným hrať ani nevedela, ale robila to tak, že sa to dalo len ťažko napodobniť. Ako keby niekto chodil dvoma nohami. na jednej nohe.
Rád počúva Vidimírove dobovačky. Keď ten chlap hrá na dob s očami otočenými do lebky a spieva kruhové „Živa je darom“; postupne mení nielen rýchlosť hudby, ktorá sa spravidla zvyšuje, ale aj ladenie, to sa zvyšuje tiež. Vlastne keby ste hrali s ním na gitare, tak by vám to o chvíľu neladilo a keby na husliach, museli by ste nebadane, ale stále zvyšovať , na husliach sa to dá. Ale nepristalo by to, lebo je to taká hudba doby kamennej. Vtedy sa človek utiahne a počúva. Vlastne túto hudbu kedysi žil. Častejšie. Školený hudobník by to tak ťažko zahral a zaspieval. Je to ako keď staviteľ katedrál si postaví z haluzí a kôry nepravidelnú skrýšu.
Niekedy sa človek vyšťavený, sotva stojaci na nohách sa potrebuje vyspať za štvrť hodinu. Vtedy sa zmotá do pelechu a predstaví si, že je chrobák zahrabaný pod kríkom. Hneď upadne do spánku. A o štvrťhodinu vstane svieži ako rybička.
Všimli ste si, že najlepšie sa vyspíte, keď nevidíte žiadne tvary?
Len pri zaspávaní. A prebúdzaní. Ale sny nemajú stanovenú stupnicu.