Boli časy, keď sa človeku, to už v detstve, snívala jazda na koni. Noc čo noc, zas a zas. Chodili sme so spolužiakom Rusnákom Mariánom zo Závadky neustále na Štátne majetky, kde boli kone. Bol tam aj jeho vzor Rumpeľ, tiež Rusnák, Marián poznal všetkých Rusnákov, čo robili pri koňoch, ale to nebolo podstatné. Človekova prastará mama sa zaslobodna volala Koňareková, starý otec bol zo zemianskej rodiny a tiež mal kone a človek maľoval na základnej škole obrazy na spôsob „Dakotovia lovia bizóny“ a z jestvujúcich obrazových záznamov kreslil kone i jazdcov, pastierov, lovcov i bojovníkov… Všímal si a zakresľoval, ako sa ohýba konská noha, ako kôň kluše i cvála, ale hlavne cvála, alebo aj tryskuje, lebo to sa mu najviac páčilo. A potom – pasúce sa kone.
Chodili sme k nim od lesa, aby nás nevideli ľudia zo štátnych majetkov. Marián mal skúsenosti. Z vyskakovania.. Vyskakoval aj na volov a skúšal aj na býkov, nemal silný pud sebazáchovy.. Radil mi škrabkať býka po vajciach, aby sa upokojil a ten druhý naň naskočil. Človek nemal rád naskakovanie na býkov. Oveľa viac sa mu páčili kone. Keď sa pásli, dali sme si „stojku“ , to je to, čo niektorí volajú „rabaka“- a ten druhý sa odrazil s priateľových dlaní na chrbát koňa. Súťažili sme, kto dlhšie vydrží. Lebo niektoré kone sa potom už nepásli, ale pobehovali . A my sme padali. Vedeli sme dobre padať. Nie tak jazdiť. Marián nemal otca, teda ho nepoznal, a človek mal otca, ale ku koňom sa dostal iba cez pozeranie na parkúr a dostihy. To bola nuda. To jazdili iní.
Ten príbeh je dlhý, ale to niekedy povie, snáď pri ohni na kraji lesa v kruhu priateľov. Kone človeka vlastne sprevádzali po celý život, i keď viacmenej často len duchovne.
Posledný zážitok súvisí s týmito snímkami. Človek odviezol Divodaru na statok zverolekárky Petry, kde je ustajnený aj jej kôň. Chystal sa pozrieť na vrchy na drevenice, ale staviteľ nedvíhal a tak si povedal, že Divku odvezie, kam chce, a niečo bude. Aj ju vyložil, rozjímal a poberal sa ďalej, keď mu vbehla do cesty, zamávala a povedala, že Petra má koňa navyše a či nechce ísť na jazdu. Že nech si rozmyslí. Človek v okamihu odvetil – že už má rozmyslené. Že hej.
Aby ste tomu rozumeli, minule sa človeku nechcelo, ale to hneď vedel, že sa mu nechce, ale Divodare chcel spraviť radosť spoločnou vychádzkou a teda si pristavil jej koňa, že sa vyšvihne do sedla, ale sa mu – čo sa stalo už neraz od toho najhoršieho zranenia – zasekla noha ako v kŕči, až to vystrelilo do živodráh a zatmelo sa mu pred očami. Tak zdrevenel od bedra dole a sklátil sa strmohlav, samozrejme cez plece, bez zranenia, lebo ruky boli v poriadku, ale na pohľad ako mech sa sklátil nehybne na druhú stranu koňa. Ako tak človek sa v bolesti dvíhal, smial sa, lebo v bolesti sa spravidla smeje. Divodara bola vyplašená, a človek to považoval za neskutočne vtipnú príhodu, až kým mu nedošlo, že Dovidara sa naozaj vyľakala. No a to bola naša zatiaľ posledná spoločná jazda , potom bolo všetko v poriadku, aj človek cválal na tom pološialenom arabskom koni, ale – teraz – pri tej ponuke na jazdu – radšej povedala – aby si to človek rozmyslel. Lenže – teraz sa človeku teraz hneď chcelo.
A to hlavné ostane zamlčané. Lebo šťastie z jazdy sa dá dosť ťažko opísať. Aj radosť tej hebkej kobylky, čo ju človek učesal, pohladkal a na nej teraz jazdil, ona chcel cválať, bola priateľská a mala neskutočne ladný krok; človeku sa uvoľnila celá chrbtica a strediskové živodráhy, dráha na vrch, oblúkom cez Sinec a potom späť do doliny, nakoniec s koňmi domov a potom ku nám domov… Veľkú časť jazdy človek spieval „ Koníkovi uzdička“ a ďalšie nápevy, ktoré kedysi dávno spieval svojmu milovanému koníkovi Goranovi.
A za to všetko – chvála!
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti