Keď človek dnes opisuje synom svoje detstvo a mladícke roky, je to ako z iného sveta.
Cez prázdniny na konce týždňov chodil na dedinu ku babke. Bola to taká rozťahaná dedina v dlhej Hnileckej doline medzi horami. Dedinčania tam kosili okolo potoka lúky a horské medze a v každom dome chovali zvieratá. Vtedy žili spoločenským životom.
Dnes je tá dedina miestom uzavretých a zväčša nezamestnaných ľudí. Vtedy bola živá.
V dedine bola škola, dnes už nie je. Deti chodili na športové a iné krúžky. Dobrovoľník viedol bežecký oddiel a na hore Grajnár bola turistická chata, kde bývali preteky v behu na lyžiach. Tam sme si voskovali lyže a po pretekoch pili čaj. Oddiel už nie je a z chaty je zrúcanina. V obci bol mládežnícky klub a dedinské divadlo. V ochotníckom divadle miestni nadšenci nacvičovali hry. Vedľa v klube boli hudobné nástroje, s aparatúrou. Tam hrávali chlapci – mali hudobnú skupinu. Starší bratanec Miloš hral na gitaru a spieval, človek tam tiež občasne hrával, na gitare, na base a občas sa cvičil v bubnovaní. Takto chodil v stredoškolských časoch aj na iné dediny, kde mal spolužiakov. Občas hral doplnkovo v niektorých mestských i dedinských skupinách. Dedinské skupiny hrávali začas zábavy. Boli aj diskotéky, ale mnohí chodili radšej na živú hudbu. My sme hrali v meste. V meste boli tiež kluby, kultúrne domy a malé divadlá, kde sa dalo hrať, cvičiť a aj vystupovať. Našu vlastnú skupinu – hrali sme svoje piesne – po verejných koncertoch z týchto kultúrnych domov vyhodili; nie že by sme nevedeli hrať, ale čo sme hrali, to sa kultúrnym úradníkom nepáčilo. A ako sa neskôr ukázalo, ani „chlapcom“ z tajnej bezpečnosti nie. Ale že bolo mnoho miest, kde bolo možné robiť kultúrnu činnosť, a nik od vás nepýtal peniaze, tak to bola naozaj pravda.
Dnes v tých dedinách, a vlastne aj v meste, už takéto veci nie sú. Nie sú kluby, kde by mládežníci sa schádzali, nie je to ochotnícke divadlo, v tej dedine nie je vlastne ani škola. Ostala len krčma a pribudla nezamestnanosť, lebo priemysel, kde pracovali tí dedinčania, bol v časoch nástupu slobody rozkradnutý. Dedinčania už bežne nechovajú zvieratá, majú málo detí. Keď niečo postavia, podobá sa to menej na dom, viac na maringotku. Byty už samozrejme od štátu nedostávajú. V mestách už tie kultúrne ustanovizne pre mladých nie sú. Ak, tak tam spravidla nemožno ísť bez peňazí. Ak niekde niečo je, na grantoch z únie, je to zas politicky podmienené. Ak nejaký kultúrny dom niekde je, je to spravidla socialistická budova. Štúdio 77, Malá scéna a iné mládežnícke kultúrne domy nahradili nové krčmy. Klub je, ale je to krčma, s hracími automatmi a drahým výčapom.
Občas človeku príde na um, či vtedy nebolo možné uvoľniť viac slobody a popri tom aj udržať viac spoločenskej kultúry. Isteže to možné bolo. Ale – nestalo sa tak.
Svet sa neskončil.
Žiarislav
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie venovaním 2% z daní, poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti