V detstve strávil pisateľ, keď sa to zráta, tak roky v drevenici u starých rodičov. Potom prišlo obdobie panelákové, ale aj maringotky a občasné prespávanie v pastierskych zruboch. Bez elektriky. Na Závadke, vo Fedorove, v kolovom zrube v Malých Karpatoch, v odľahlých pastierskych zruboch na Brýzgalkách a inde. Napriek pôvodným plánom sa nakoniec usadil vo váľkovom dome z hliny. S tým síce nemal pôvodne žiadne skúsenosti, ale naučil sa. Váľok sa nemá nechať v zime nevyhrievaný, pri občasnom zimnom rozkúrení sa rosia steny. Pri sústavnom kúrení samozrejme má skvelé vlastnosti. Váľok stavajú v južnejších častiach Slovenska. Ako napríklad na juh od nás vo Váľkove, kde je najviac váľkových domov. Na mieste, kde sa usadil, stála kedysi neveľká vrchárska drevenička, potom tu pribudol dom z hliny. V tej dobe už boli zo spadnutého zrubu len posledné hnijúce brvná. Raz si človek povedal, že predsa len postaví jednu malú pastierňu a aj to so družinou skúsil – so sekerou v osikovom polome. Tuto, v Stolických horách sú smreky len vo vyšších oblastiach a v nižších vrchoch sa stavalo skôr z osík. Tie však nie sú také krásne rovné ako tam dole – tie vysoké jelše pri ceste.
Teraz človek píše ďalšiu knihu a nahráva piesne pre otuženie a vyladenie ducha mnohých ľudí a tak zas nebude veľa stavať zo stromov, ktoré tu rastú, ale povedal, si , že zachráni jednu starú, storočnú drevenicu. Že ju prevezie z Oravy, kde ju majú zbúrať. Z oblasti len o máčik chladnejšej, ako bolo to údolie, kde trávil tak veľa času v drevenici so starými rodičmi. Zruby tu vyzerajú veľmi podobne.
Naposledy, keď bol človek tuto hore na Ďubákove, videl popadané drevenice na opustených vrchárskych samotách. Niektoré z nich mali viditeľné slamené dymníky omietnuté hlinou. Aj si ich zakreslil pred tým, ako ich nezvratne vzala skaza. Tak si povedal teraz človek, že predsa len niečo o tom napíše. Niečo stručné.
Väčšina Slovenska je oblasť zvlnená a zarastená, z veľkej časti zalesnená. Na veľkej časti krajiny, hlavne tam, kde sú ihličnaté porasty, stavali predkovia drevenice a zruby. Z ihličnanov boli obľúbené smreky a jedle. Z listnatých jelše, duby, buky.
Najčastejšou drevenicou na Slovensku v 20. Storočí azda bol podlhovastý dom od 4 do 6 metrov široký, od 8 do 12 – 15 m dlhý. Táto stavba mala mnoho krajových obľúbených vzorov. Strecha bola pokrytá spravidla drevenými šindľami, pastierske zruby aj narýchlo kôrou a preto uhol strechy bol spravidla ostrý. Aby sa aj pri poškodenej krytine znížila možnosť pretekania. Drevené šindle mali zväčša zárezy (pahy, akoby staršia perodrážka) a hospodári si ich často pripravovali sami. V Čechách sú časté aj drevené taštičky bez pahov. Na salašníckych zruboch boli v starej dobe často aj skladacie strechy, ktoré neskôr napodobnili filmári. Boli to dvojrady šindľov o troch žrdiach, ktoré sa dali zložiť na rebriňák a na voze poľahky previezť. Samotný zrub vedeli chlapi z okresaných, alebo aj z neokresaných trámov postaviť za pár týždňov, strechy boli náročnejšou záležitosťou, hlavne krytina. Šindle boli drahšie, ako steny, avšak v starej dobe podobne drahé, ako šindle, mohli byť klince. Kované, samozrejme. Šindle sa vyrábali z lepšieho dreva štiepaním v lúčovitom smere napriek letokruhom. Dopracúvali ich obojručnými nožmi – poriezmi a pah (drážku) robili pahovacím nožom , alebo pahovacím poriezom. Drevorubačské a pastierske malé zruby mohli mať na streche len kôru a je zachovaný aj nákres pastierského zrubčeka na saniach, ktorý sa po kopcoch mohol prevážať po pasienkoch bezpečnejšie po tráve, než po snehu. V oblasti, kde žije teraz pisateľ, boli v dolinách domy drevené, alebo váľkové a na horách častejšie zruby. Stávalo sa, že si dolinkár postavil v hore pastierskou kolibôčku a časom sa usadil vo vrchoch, a stávalo sa i to, že vrchár si časom zabezpečil na zimu dom v dedine a časom sa v doline natrvalo usadil.
Obdĺžnikový dom mal spravidla jednoduchú sedlovú strechu. Krov bol zložený z jednoduchých okrúhlych, niekedy aj okresaných krokiev, spojených hambálkom v tvare písmena A. Starší krov sochovitej stavby z krokiev zachytených na stredovej väzovnici, posadených na pomúrniciach, sa celkom stratil a nahradil sa krovom s vysunutými stropnými hradami s presahom. Na jednej – často na slnečnejšej strane, mohol byť previs väčší, čo sa využívalo ako priedomok. Južná strana domu mala viac okien. Zo severenej ich bolo striedmo, často boli menšie. Z pohľadovej strany domu bola strecha zakončená podlomenicou a pod ňou spravidla jedno – dve okná. Druhá – zadná strama domu bola často ukončená valbou, zriedkavejšie polovalbou. Podlomenica – čelná strana – mala na priečelí zvislé dosky , ktoré končili rovnou strieškou od boka k boku o niekoľkých radoch šindľov. Dosky boli niekedy usporiadané lúčovito alebo stromovito, znázorňujúc Slnko alebo Strom. Z tej strany bola aj hlavná izba, s pecou a miestom pre varenie. Tu sa aj spalo. Z boku sa do domu vchádzalo do humna alebo do predsiene, za ktorou bola kuchyňa. Ak bola táto stredová miestnosť rozdelená na predsieň a kuchyňu, tak sa z predsiene vchádzalo aj do kuchyne, ale aj do oboch izieb. Druhá izba sa teda mohla rozprestierať za kuchyňou (izbou) a za ňou bol hospodársky priestor domu, alebo komora a za ňou hospodársky priestor. Za týmto hospodárskym priestorom sa dom končil, strecha mala často valbové uzakončenie, čo znamenalo, že zadný bok strechy bol šikmý. Boli aj menšie domčeky, o jednej izbe, kuchyni a komore, kolibky mohli byť aj jednopriestorové a v tom prípade – salašnícke – mohli mať len akýsi priedomok na letné varenie v kotli. Avšak boli aj zložitejšie, náročnejšie drevenicové stavby, známe sú napríklad poschodové oravské zemanské domy. Keď to podmienky dovoľovali, ľudia si radi domy podpivničili. Na Orave, Kysuciach je napríklad dodnes zachovaný typ dreveničky na pivnici v podobe takej trochu väčšej poschodovej polozemnice. Teplotne je to veľmi výhodný typ malej stavby v kopci, pisateľ má tiež takéto čosi na pozemku. I keď po dôslednom oddelení pivnice sa teplotná výhodnosť týka hlavne spodnej časti stavby. .
Jednoduché drevené príbytky sú pomerne lacné a suroviny sú na väčšine územia ľahko dostupné a obnoviteľné. Napriek tomu dnes mnohí Slováci radšej robia z dreva štiepku, alebo ho len tak vyvážajú do zahraničia ťažiac viac, ako je zdravé. Nie však všetci. Keď sa nám podarí aj tú stavbičku previezť a znovu postaviť, v lete pripravíme podujatie zamerané na podporu prírodného staviteľstva.
Snímky z knihy: Čaro kresaného dreva, Pavol Čaplovič, Vydavateľstvo Osveta, Martin, 1977