Hromnice včera a dnes

Tak ako je to teda s tými Hromnicami? Pohanský sviatok? Kresťanský sviatok? Čo bolo na počiatku? Čo sa k nim pojí dnes?

HROMNICE VČERA A DNES

Za tých 25 rokov, čo pisateľ píše o pôvodných sviatkoch a samozrejme dlhšie ich skúma a za ten čas aj žije v súlade s pôvodným obradoslovím, vníma ako najzáhadnejší sviatok práve Hromnice. Tak, ako pri prvých vhľadoch, tak aj po dlhej dobe vidí spojitosť medzi Hromnicami a pravdepodobne  dávnym predkresťanským hromovládnym božstvom.

Tento článok bude skratkovitý a na rozdiel od knihy „Návrat Slovenov v duchu a slove“  pisateľ v ňom nebude hneď všetko dokladovať. Možnože teraz je dôležitý duch Hromníc, je po polnoci a je to dnešný deň, tak jednoducho píše v súlade s vedením. Tí, ktorí majú zmysel pre ducha, to budú vnímať, tí, ktorí majú zmysel pre vedu si to overia a tí, ktorí majú len zmysel pre zotieranie to aj tak budú len zotierať, v rámci svojich rukávov.

PÔVOD HROMNÍC

Hromnice sú starý sviatok našich predkov prameniaci z čias pred vznikom Ríma. Mená národných a kultúrnych okruhov z tej doby sú neznáme a dnes by sme ich mohli označovať ako indoeurópske národno-kultúrne prúdy. Tí, ktorí majú duševnú ťažkosti s pojmom „národ“,  si ich môžu označovať ako kmene či „etniká“ indoeurópskeho pôvodu, ak im to vylepší ich všeobecno-kultúrne povedomie.

V dávnej dobe nebolo u Slovanov názvu „Fašiangy“, ktorý má súvis s germánskym označením  a nebolo u nich ani katolíckeho sviatku  „Obetovania pána“,  „Očísťovania Panny Márie“ či byzantského „Stretnutia pána“, čo sú v podstate len nasledovnícke, „preonačené“  sviatky pôvodných Hromníc súvisiacich s rodným kolom roka a hromovládnym divom. Teológovia o tom vlastne vedia, útočným takmer novinárskym nedoukom  by iste dosvedčili, že si pisateľ nevymýšľa, pretože oni sami odvádzajú sviatok z rímskych koreňov – z „pohanských“, teda pôvodných  sviatkov februárových „luperkálií“, čo nik nespochybňuje. Kresťanské bájoslovné prvky Hromníc  sú akiste zaujímavé, avšak je to len nadstavba čohosi, čo už predtým pred biblickou kultúrou  jestvovalo. Keďže pôvodné Hromnice tu boli od čias v úvodzovkách predhistorických, zmenilo sa len ich meno a vysvetlenie. A na Slovensku (a aj v Čechách a v iných slovanských krajoch) sa – zdá sa – že ani ten názov Hromnice nezmenil.

Pátraním po koreňoch, porovnávaním a úsudkom dospel pisateľ k poznaniu, že sviatok, ktorý je predchodcom Hromníc v našej oblasti bol súčasne predchodcom fašiangov. Staré fašiangy, nesúce z nášho hľadiska nové –  germánske pomenovanie, svojim obsahom sú totožné so starými predkostolnými  Hromnicami.  Postavy tancujúcich Turoňov, ktoré majú zabezpečiť plodnosť a úrodu, postavy bytostí úrody, ako slameníci, to všetko v skutočnosti nielenže nevychádza z Germánie, ale ani   z Ríma, naopak, rímska pestrosť je zbierkou celoeurópskych kultúr so záberom do blízkeho východu. Lebo Rím má vlastne kulty – kultúrne prvky – od podrobeného Grécka, cez okruhy „barbarskéhho“ severu vrátane nášho Naddunajska až po územia bývalého Babylonu. Je azda na škodu, že vedecké state sa opierajú tak silne o záznamy písané a tak málo o zdroje, ktoré by spojením archeológie s etnológiou, religionalistikou a snáď i jazykovednými poznatkami mohli dať podstatene širšiu výpoveď o  pôvode našej kultúry.

HROMNOCE V SLOVENSKOM A SLOVANSKOM SVETE

Predstavujú v posvätnom kole sviatkov, ktorými sme pevne ukotvení v časopriestore a životno-prírodnej istote, predel medzi Zimným Slnovratom a Svätením Jari. Od zimného Slnovratu nás delí časový posun vyjavený v pranostikovom úsloví „Na Hromnice – o hodinu více“, ktoré je známe od Západného Slovenska, cez Moravu, po Čechy. Vítané kĺzanie sa detí, aby narástla vysoká konopa je jedným z mnohých  príznakov hospodárskeho čara („hospodárskej mágie“), v ktorom sa snúbi vedomectvo s gazdovaním. Tak , ako v rímskych februárových „pohanských“  Luperkaliách –  tam jar nastupuje skôr, tak aj v slovenských jarných sviatkoch vidíme obradové  korbáče ako hospodársky a ochranný úkon, ktorý má priniesť zdar – vlastne už na jej počiatku. Keď kresťania posunuli rímske Luperkálie z polovice februára na jeho začiatok, mohlo to súvisieť jednak z posunmi v samotnom časníku, ale isto to súviselo s biblickým bájoslovím, ktoré nové vysvetlenie sviatku viazalo na 40 – dňový odstup odo dňa údajného Ježišovho narodenia. Označenie „údajného“ nemá spochybniť skutočnosť, že sa Ježiš narodil, ako skôr skutočnosť, že sa v cirkvách jeho narodenie posúvalo, až sa stotožnilo so Slnovratom, aby to vyhovovalo náboženským zámerom.

Mimochoodom, podľa  početných hromničných pranostík by mal byť tohto roku studený marec.

Vravelo sa, že zima na Hromnice veští skorú jar. „Radšej vidí bača na Hromnice vlka v košiari ako sedliaka v košeli“. „Keď na Hromnice sneh a vietor duje, to skorý príchod jari zvestuje“ No ale nás jar ešte nečaká, treba le dreva naštiepať, lebo „ Keď je na Hromnice pekne, medveď sa obráti na druhú stranu“.  A že odmäk je a azda aj zaprší? „Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, tak v marci zamrzne“.

Tak sa len – hospodár – v pokoji prichystaj na Gazdovskú obrodu, ktorá bude 21. 3. V Zelenči, lebo až potom sa ti siať a sadiť oplatí.

Tak nech sila diva hromovládneho napomôže nám k dobrému zdaru v tomto roku. Hromničné sviečky sú pekná vec a môžeme si ich aj nanovo poodlievať, veď vosku sa ná zvýšilo. Ale nezabudnime na tú podpoliansku piesneň: Načo je mi načo voskovaná sviaca, keď mi nad horami Parom v jedliach trieska!