Teraz, keď občas už aj mrzne, človek musí uznať, že leto sa už skončilo a ak sa nič mimoriadne nestane, príde zima. Keďže teraz má medzeru medzi podujatiami a ani práve nie sú nejaké husté hospodárske práce, – rozhodol sa pre postavenie základového múrika drevenice. Posledné dni pracoval – nie pracoval, husto robil – denne 12 – 14 hodín s kameňmi a ich pojivom , málokedy skončil do polnoci, posledné dni tak okolo tretej nad ránom. To už si dal na dve košele aj prakožušťok, lebo keď si unavený, pociťuješ chlad viac, ako inokedy. No ale pred každým premurovaným dňom treba niečo napísať, lebo nie len hmotnými stavbami by sa mal kráčajúci zaoberať.
„No keď ti nemá kto pomôcť, tak ja prídem. Zajtra. A môžeme murovať“, hovorí Pravomír. A murovali sme do noci a odchádzal ako obyčajne tak, že k Dunaju dorazil niekedy nad ránom. Ešte mu človek zabalil na cestu syr. A konečne odovzdal ten nôž , čo ukul z pružinovej ocele koncom leta. Dva mesiace trvalo, kým po večeroch dobrúsil na sadu nožov kostené záštity, lebo tie sa mu najviac pozdávali k parohovým rukovätiam. Pravomír zvieral rukoväť čerstvo darovaného tesáčika a hneď si ho aj vopchal do puzdra, zjavne nechcel ani počkať, kým ho človek doleští. Na druhý deň dorazil zo severu Patrik. Ten nahradil Pravomíra pri miešaní pojiva do múra a človek len kládol, tískal tie kamene do svojho videnia, ktoré mal načrtnuté napnutými povrazmi.
Keď odišiel Patrik, človek sa už nezastavil. Kým Ladomíra v Lužici dokončievala časník a Živodara zalamovala letáky podujatí, človek len muroval a muroval a miešal a miešal to studené pojivo do múra a nadránom sa snažil zaspať v tej svojej chladnej izbe plnej národnej obrody, ale posledné dve noci mu už ani nešlo zaspať, lebo ho lámala pravá ruka z toho celodenného, či skôr denno-nočného kameňovania, ale nechcel zjesť tú ružovú guličku, aby si nepripadal rozmaznane. Posledný deň šiel ešte na stavebné kamene k ceste a to mu pomohli obaja malí vrchári, ten dorastajúci sa ponúkol, že aj pojivo namieša a človek si postavil hlavu že to dokončí stoj čo stoj už dnes, lebo už potom mali prísť mrazy a to veruže nie je dobré pre takéto múrikovanie.
A to je pravda, že keď tak človek muruje, tak je vlastne spokojný a šťastný . Nie že by inokedy nebol, ale toto je také osvedčené rozjímanie, súčasť cesty.
Murovať z kameňov je tvorivé dobrodružstvo. Každý kameň je iný. Z tehál vie murovať veľa ľudí, ale z kameňov – to je celkom iné. A nemáme tu len také štiepateľné, tehličkové čadiče, je tu zbierka kameňov najrôznejšieho zloženia a tvarov, čo človek nazvláčal z lesov, z úvalu pri ceste, spod opravovaných ciest, ale aj z výjazdov zo Slovenska, Čiech a Moravy, je to vlastne taká geologická zbierka. A každý kameň si nájde svoje miesto, ale niekedy musíš to obchádzať, tie riadky naskladaných kameňov, pamätať si tú medzeru v múre a nájsť ten vhodný tvar a to je vlastne tvorivá práca, i keď jednoduchšieho rázu, a každý kameň má ale aj vlastnú váhu, takže je to aj práca telesná. Po riešení vecí spoločenských je to aj oddych. Prvých šesť až osem hodín. Potom prichádza únava a nočný chlad a už je to už také drsnejšie.
Tak s poslednou dávkou stavebných kameňov, čo ich poukladal pozdĺž múrika, to skončil. A jedol na stavbe i chlieb, čo teda človek bežne neje, a aj lámavé maslo, čo tiež bežne neje, lebo z kozieho mlieka maslo nenamútiš a a aj kávu vypil predvečerom lebo to už teda bolo naozaj dosť, tie posledné metre takmer 40 metrového múrika, keď sa zrátajú tie steny, tak to už bola taká manipulácia so svojou psychikou, keď už človek zhrešil maslom a kávou, tak už aj latinizmami to zaklincuje.
Keď nakoniec po tej celej robote prišiel do domu a kukol do izby plnej porozhadzovanej obrody, vydýchol si a z úst mu vyšiel biely oblak. Vtedy si uvedomil, že medzi teplotou vonku a v izbe nie je badateľný rozdiel. Tak si umyl nohy, zuby a dal si nejako dokopy v hlave skutočnosť, že „jest domurované“, A aj by sa tešil, keby sa tešiť vládal, tak len tak tupo sedel v tom hojdacom kresle , pod ktorým si podložil polienka, aby sa tak hlúpo nekývalo, keď konečne môže po týždni zmeravieť v pokoji a uvedomil si že meravie a meracie a že sa blíži ráno a že vlastne by mal meravieť v posteli, inými slovami spať, tak otvoril dvere na tej izbe, čo je najstudenšia časť domu, ale nie je to chladnička, lebo je na to príliš veľká, a hneď aj tie dvere zavrel a otočil sa smerom k druhej izbe, lebo tam sa ešte večer kúrilo. Tam spali malí vrchári, ten menší na širokej posteli, tak sa tam k nemu ako k takému výhrevnému teliesku človek prichýlil, že tam isto zaspí. Ale nezaspal, lebo namiesto vedomia mu zmeraveli ruky, hlavne tá pravá a v takej tej karpálnej lámke mu vytýkala, že „celý týždeň si ma nútil kamene a kelňu stískať a tie tony, čo som tam nahodila, tak to by nerobil ani otrok na nútených prácach, tak ja ti teraz tak zavarím, že ťa budem lámať a lámať až do bieleho rána a nazaspíš, to ti teda sľubujem“.
No ako tak človek ležal a počúval tie výčitky svojej ruky, ktorú ani nevládal rozmasírovať, tak si povedal, že musí ísť do svojej postele do tej chladnej chyžky, vzal si svoju prikrývku a dal na ňu ešte aj perinu, ale aj tak mal pocit, keď si ľahol do postele, že to do snehu , tak vyrábal si teplo ako keď si v zime vyrežeš do ľadu dieru na jazere a vojdeš tam, ale na nič iné nemyslíš, len na prežitie, takže sa ti mozog scucne a jak ti je zime všade, tak už tá ruka nemá nárok na nejaké výnimky, ticho buď, ruka, buď rada, že´s nezamrzla, ešte nohy oziabajú, tak si tak nadhodíš tú perinu, a zacvikneš si chodidlá do jej záhybu, počkáš ešte pár min=ut a už cítiš to, no ako to povedať, ale povedať to treba, aj keď to znie tak sebecky, už cítiš to teploooooooó. Hladina alfa beta gama a ďalej už nič, len spánok.
Tak si ešte aj na druhý deň povedal že to bolo dobre načasované, lebo keď domuroval, tak začal poletovať sneh a na druhý deň aj mráz prišiel, ale pojivo múra už bolo tvrdé a to sa mrázik už nechytá tak, aby to roztrhal.
No a keď už je múrik, tak možno na ňom v príhodnej chvíli stavať aj ten zrub. V zime, samozrejme. Človek nemá rád teplo keď robí ťažkú prácu. Nie, teplo, to je otrava. Leto je samá robota. To my nemáme radi. Vo voľnom čase si stiahneš Revenanta, Útek zo Sibíre či jak sa volá ten film o snežnom pekle a také tie potešiteľné zábery, kde je na tom niekto skutočne zle, a ty si povieš – však ja som vlastne v hoteli. Mám posteľ. Dvoje ponožky. Síce už len pracovnú, ale prešivanicu. To dáš. Nie si predsa cintľavý nejaký biely golier. Dokonca máš aj drevo na zimu. Síce nie je pri dome, a ani nie je celkom narezané ešte, ale je. Odvážni sa nevzdávajú. Kto sa bojí, nech nejde do lesa. Človek sa nadýchne „Pretože – my sa tak ľahko“ a malí vrchári sa pridajú „nevzdáme!“. Nádych. „Pretože – sme nejakí – a všetci „šikovníci“!
Malí vrchári sa zo všetkého tešia. Pri človekovej stavbe si do svahu ryjú cesty a svoje malé stavbičky. Dnes sme zbalili zo staveniska veci. Mali sme tam aj luky a tri plné tulce. Tak čo, vypustíme zopár šípov? A človek zapichol prúd pred kopu piesku a dal naň fľašu z nemrznúcej zmesi do muriva. Keď trafíte fľašu, dnes bude na večeru kurací paprikáš! Chlapci sa tešia. A už aj lietajú šípy a potvrdzujú správne rozhodnutie. A tak človek nakrája cibuľku a varí kurča, čo priniesol zo svojho chovu Pravo, a zo včerajšieho nášho mlieka zbiera smotanu a už sa tie dobroty chystajú. A ako vonku poletujú snehové vločky, pre rovnováhu živlov zaiskrí a uhnieti oheň nie len do kuchyne, a do druhej chyže pre malých vrchárov, ale ho pošle po Zorimírovi aj do jaskynky pod vaňu, lebo si dnes robíme kúpele. A nakoniec ho prenesie aj – do svojej izby.
Nadchádzajúce Žiarislavove podujatia:
8. a 9. Decembra 23: Vedomecké učenie – Veda o snoch v Bratislave + koncert Žiarislav a hostia
16. Decembra 23: Slávnosť zimného slnovratu v DETVE
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti