Ako majú byť muži chlapmi?
Ako má byť muž mužom, keď podmienky v spoločnosti sa zmenili a raz sa očakáva, že muž má byť chlapom, inokedy ho od toho dokonca aj vzdelávanie odvádza?
Čo sa týka vzdelávania k pohlavnej neohraničenosti, tak toto teraz v podstate nemusíme riešiť, keďže je to v posledných desaťročiach citlivá politická otázka. Takisto citlivá politická otázka je, keď sa muži nejakého národa/kmeňa nemajú vyjadrovať k násiliu, ktoré (na Západe) páchajú vo zvýšenej miere cudzinci, lebo je to politicky nekorektné. Pritom od praveku bolo žiadané, aby domáci muži riešili násilie páchané cudzincami na členoch kmeňa. Dobre, tak v tejto chvíli môžeme úplne odložiť nabok tieto dve, dajme tomu, že spolitizované, ale možnože aj priamo politické otázky, aby sme zbytočne nerozbúrili hladinu uvažovania na silné citové vzdutia rôznych akostí.
Pozrime sa ale na náš stredoeurópsky, slovenský svet, ktorý sa teraz priamo nestretáva ani s masovou migráciou, ani (zatiaľ) s vojnou. Stretáva sa s bezrodovou výchovou, ale toto tiež môžeme obísť z horeuvedeného dôvodu. Predsa každý otec a každá mama má priamy vplyv na výchovu syna skôr, ako škola a teda má oproti škole vzdelávaciu výhodu. Ak sa o svoje dieťa naozaj stará a nenecháva to celé na iných.
A teda riešime cestu muža v mierových podmienkach, čo je najlepšie pre pokojné uvažovanie.
ČO SA OD MUŽA VYŽADOVALO?
V rôznych dobách rôzne veci, ale vždy to bola aj perná práca, ochrana.
Či bol muž zberačom, lovcom alebo pôdohospodárom, či bol roľník alebo bojovník, vždy sa od muža očakávalo, že bude chrániť ženu a deti.
Prečo? Nuž z jednoduchého prírodného dôvodu: Muž nenesie nový život . Nový život vychádza zo ženy. Maternica sa v starej slovenčine označuje ako život, čo do niektorých slovanských jazykov prechádza ako všeobecné označenia pása či brucha. Len žena je schopná porodiť, a kým ženy rodia, skutočne sú ženami. Sú ale ešte muži mužmi?
Muž nenesie nový život, ale chráni jestvujúci. V prípade, ak príde nebezpečenstvo, či už v podobe prírodnej pohromy, alebo napadnutia útočníkom, očakáva sa od muža, že to bude on, kto sa postaví pred ženu a deti a bude znášať nebezpečenstvo – niekedy aj za cenu zranení, alebo smrti. Dôvod je teda pochopiteľný, prečo sa očakáva od muža obranárstvo. A prečo sa aj od muža v prípade potreby očakáva silové nasadenie.
Z toho vyplýva aj mnoho prirodzených očakávaní, aký by muž mal, alebo nemal byť.
Ak je muž v prípade potreby odvážny, spoločnosť to vníma skôr kladne.
Ak je muž zbabelý, spoločnosť to zväčša kladne nevníma.
Ak je muž k iným ohľaduplný a vie sa zastať blízkych, toto spoločnosť vníma kladne.
Ak je muž zameraný na sebalásku, ak je precitlivený na seba, spoločnosť to kladne nevníma.
Od muža teda spoločnosť očakáva niektoré veci, vlastnosti, činy a možnože aj postoje.
Dnes mnohí hovoria o pohlavných stereotypoch, ako o niečom zlom, nevhodnom.
Niektorí presadzujú názory, podľa ktorých sa chlapci majú obliekať ako dievčatá.
V čase , keď sme boli deti v predškolskom veku, sme cvičili spartakiádu. V škôlke. Všetko bolo v poriadku, až do chvíle, keď učiteľky rozhodli, že už je čas cvičiť v dresoch. V ten deň si chlapec vo veku 5 rokov odmietol obliecť ten dres. Bol to taký sťahujúci dres, červenožltý, a chlapec o ňom vyhlásil, že je dievčenský. Učiteľky mali na vec iný názor a nasilu mu ho navliekli. Krik. Od tej chvíle chlapec nemal rád škôlku, rodičia aj učiteľky hlásili zmenu spoločenského aj duševného správania a musela to riešiť psychologička.
Dnes človek počuje mnoho o pohlavných stereotypoch, že sú to zlé veci.
Vzhľadom na vývoj spoločnosti by sme mohli povedať, že ako aj v iných sporných veciach, v niečom sú zažité spôsoby vhodné, kým v inom vhodné byť nemusia.
Napríklad – branná povinnosť , názory môžu byť rôzne, ale väčšina ľudí sa zhodne, že v prípade ohrozenia by nemali byť do vojska odvedené ženy či dievky.
Od 90 rokov sa v tomto smere vlastne točia podobné názory, akože feministické (oproti maskulinistickým) nie všetky ale vychádzajú zo ženskej prirodzenosti a poznania dejinných javov. Napríklad sťažnosť, že dievčatám okolie dáva bábiky a chlapcom nič, čo sa týka domácnosti. K tejto veci by sa niekedy mohli vyjadriť aj odborníci sledujúci vývoj ľudskej spoločnosti. Napríklad keď chlapcom dávajú v našej zažitej spoločnosti koníka, v podstate aj to je vec, ktorá sa dejinne vzaté týka domácnosti. Lebo sa očakáva, že je to chlap, čo bude v mrazivom lese s koňom sťahovať z hory drevo a riskovať zdravie, alebo život, kým žena bude kojiť dieťa a vieme, že ten vzor ženskej a mužskej úlohy naopak postavený byť nemohol. Že dnes je to častejšie u muža traktor, ako kôň, je tiež pochopiteľné, aj keď v mestách už toto delenie nie je tak všeobecné.
Ale – veľká časť ľudí stále v podstate nežije v takto nastavenej spoločnosti, ale nemalá časť áno. Napríklad na vidieku, a nie len tam, naozaj je častejšie za poštovým priečinkom žena a bagrom robí cesty častejšie muž. Áno, aj žena môže byť v armáde, častejšie v administratíve, ale baník, montážnik, kamionista, pilot, výsadkár, alebo prieskumník je spravidla muž. A je to tak prirodzené.
Samozrejme, že to neznamená, že by žena nemohla vykonávať povolanie, ktoré spoločnosť chápe ako prevažne mužské. Môže. Človek pozná také ženy. Jedna ťahá s koňom a robí s bagrom. Iná strieľa v hore jelene a tiež robí s traktorom. Pozná aj právničku, ktorá zarábala ťažké peniaze a jej muž varil v domácnosti a staral sa o deti. Teda právnička bežne zarába veľa a nie je to nič, čo by bolo zvláštne, skôr že muž bol v domácnosti a staral sa o varenie a o deti, to nie je také bežné. Ale od týchto ľudí v podstate nebolo počuť sťažovať sa na zlé stereotypy, jednoducho si robili svoje podľa toho, ako im to vyhovovalo. V detstve sme mali trénera na bežkách, ktorý si od mala obúval dievčenské korčule, aj sa tak trochu obliekal, natáčal si a farbil vlasy, okolie sa na tom pousmievalo, ale on si robil svoje. Bolo to na vidieku a on si to robil po svojom a nepotreboval na to genderovú ideológiu, ktorá bola vtedy v podstate neznáma.
Takže dnes sa to možno trošku preháňa s tou výchovou, akože – všetky tradičné rozdelenia sú zlé.
Chlapi nekoja deti a preto ich až tak nebaví ani v detskom veku obliekať bábiky. Na to nie je nič zlé – ani že to dievčatá robia radi, ani že to chlapci bežne nerobia.
Že to tak zväčša, alebo často je, je prirodzené.
Dnes to mnohí podávajú tak, akoby sa muži v dejinách spriahli proti ženám, aby ich mohli utláčať.
Znalci vývoja vedia, že v ľudskej spoločnsoti je známy aj matriarchát. Aj dnes sú ešte spoločnosti, kde matriarchát je, a v podstate aj môže byť naďalej, ak ho nezničí multikultúra. Medzi nami, aj v matriarchálnych spoločnostiach je bojovník spravidla muž, ale rod sa odvádza od ženy.
Západná spoločnosť v niektorých črtách zjednodušuje pohľad na tradičnosť. Skutočnosť je taká, že západ prijal kresťanstvo o pol tisícročia až o tisícročie skôr, ako východ, ak vezmeme do úvahy Slovanov a Baltov. Vieme, že v časoch slobody pôvodného duchovna boli aj ženy-bojovníčky a tiež napríklad u východných Slovanov sú zaznamenané rozvody zo strany žien. A teda judaistický patriarchát nebol v minulosti prevažujúcou črtou a ak, tak len v pomerne krátkej dejinnej dobe, aj keď s výraznými, aj nepriaznivými následkami.
Pritom sebakastrácia mužov nie je v skutočnosti vynález genderovej spoločnosti, v ktorej sa chlapcom vtláča voľba pohlavia a pritom si v skutočnosti nemôžu zvoliť ženské pohlavie, len chemické zásahy do žľazovej sústavy a asistovanú kastráciu spojenú s akýmsi napodobnením ženských ústrojov, ktoré tam v skutočnosti byť nemôžu. Jednoducho – muž sa v skutočnosti nestane ženou, len už nie je celkom mužom.
Sebakastrácia, i keď s inou pohnútkou, je pre mnohých prekvapivo spojená aj s kresťanskou tradičnou spoločnosčou – nielen bogomili, ale aj katolíci verili, že pohlavie je hriešne a preto si ho niektorí dali vyrezať, alebo sa aj takto zmrzačili sami. V gregoriánskom chorále napríklad spievali kastráti – chlapci a chlapi, ktorým v pred zmenou dospievajúceho hlasu dali vyrezať mužské žľazy, aby mali ten „správny“ hlas.
Útok na pohlavie teda nie je vynález 20. storočia.
Pričom snaha o zrovnoprávnenie žien je na mieste, prirodzená. Treba ale povedať, že rovnoprávnosť nemusí znamenať rovnakosť.
A treba povedať, že chlapci majú mať právo byť iní ako dievčatá, ako aj dievčatá majú mať právo byť iné, ako chlapci. Inakosť je vlastne prírodná.
Pisateľ zas spomenie sestru ktorá dlhodobo pracuje na Západe a vysvetľuje tam, že vo východnej spoločnosti nie je emancipácia žien novinkou. Pre Západ to novinka je. V USA , kde ani dnes nie je bežný dôchodok, ani materská dovolenka, sa tomu mnohí divia , že sme mali emancipáciu žien u v socializme.
Jednoducho, akonáhle začneme byť vo svojich vhľadoch dôslednejší, začneme byť nie len menej plytkí, splašení, ale aj menej revoluční.
Vieme, že revolúcie sú spojené s prehnanými vývodmi.
Na to, aby sme zrušili poddanstvo, nemusíme vyvraždiť šľachticov.
Na to, aby ste zaviedli práva žien, nemusíme zrušiť prirodzenú mužskosť.
Na to, aby ste zrušili otroctvo čiernych, nemusíme zbúrať sochy všetkých bielych.
Na to, aby sme zrušili nacizmus, nemusíme zrušiť národy.
Aby sme sa neupiekli, nemusíme zamrznúť a aby sme sa neutopili, nemusíme sa vysušiť.
Skrátka, nejakú prírodnosť, aj v oblasti pohlaví a mužskej a ženskej úlohy v spoločnosti, by sme mali naďalej vnímať, udržať si zdravý rozum, aj keď žijeme v modernej spoločnosti.
Mužská úloha je v úpadku, je to zákonité. V zmenených podmienkach si ženy, ale aj muži ale môžu nájsť svoju dôstojnú polohu.
O nových podmienkach a o vysporiadaní sa s nimi nabudúce.
Nateraz tu máme prvú časť koncotýždňovky pre mužov a mládencov – v prírodnom prostredí, spojenú s kovaním si svojho noža, prechodovým obradom a tiež s cvičeniami pernej sily, mužského hlasu a s hĺbavými rozpravami o mieste muža v spoločnosti: https://www.ziarislav.sk/podujatia/ukuj-si-svoj-vlastny-noz-so-ziarislavom/