(zo zvitkov Cesty vedomstiev)
Včera sme sa rozprávali so Zorničkou a pýta sa že čo teraz robím. Vravím – že – nachádzam sa. Ona sa uistila či dobre počula a zasmiala sa – že to len ja môžem povedať niečo také.
Z človeka to vyšlo tak prirodzene, ako keby to ani nepovedal. A tak mohol na to nazrieť aj zvonku. Nachádzať sa môže znamenať dve veci. Keď človek povedal, že „nachádzam sa“, tak buď sa nachádza niekde, alebo nachádza seba. Takto ale vyjadril jedným zvratom obe veci.
Teraz je v móde v určitých veterných duchovných okruhoch robiť si „vižn kvest“. Mnohí to vnímajú ako niečo nové, ale v prírodných kultúrach to bola bežná vec. Jednoducho Indián, alebo Sloven, sa pobral do lesa, vzal si len to najnutnejšie na prežitie a hĺbal, čakal na videnia. Dialo sa to, keď hľadal cestu života.
NACHÁDZANIE V SAMOTE
Človek o tom donedávna nevedel, že taká prirodzená vec sa volá nejako a že sa za to platí. Vlastne od mala to tak robil. Od šiestej triedy človeka mama púšťala do lesa aj na prespanie. S kamarátom sme prespávali v prístreškoch a lesných zruboch.
Od pätnástich rokoch z času na čas šiel na nedostavanú chatu rozjímať. Varil si tam čaj, jedol kapustu, nejaké jablko a niečo ľahké, písal básne, maľoval a čakal na videnia. Vtedy nebolo okolo nijaké duchovno. To biblické ho nepriťahovalo, duchovná prírodných národov boli v nedohľadne a záblesky vedomectva z detstva sa v duši postupne reťazili a postupne sa napájali na ústie časnej večnosti.
Z času na čas sa na ceste ukázali križovatky. A – otázky cesty. Vtedy šiel človek do lesa, do samoty, hľadať hlas ducha. písal básne, z niektorých vznikali piesne… Odkedy bol človek – ako šestnásťročný – počas jedného koncertu zapísaný v hlásení Štb ako nebezpečný, vlastne už na verejnosti nehrával. A tak hrával v okruhu priateľov, alebo aj osamote. Piesne, básne a kresby, ktoré prichádzali osamote, znamenali spojenie s duchom. Duch prichádzal v samote. A v samotu si niekedy aj vyžadoval. V samote človek nachádzal svoje presahové ja, svoje „nadja“.
SAMOTA AKO DOMOV
Vlastne aj túto usadlosť našiel v čase takého hľadania.
Ale život prináša vždy nové výzvy. Často sa stáva, že aj keď je Cesta zdanlivo jasná, dáva viacero možností. A nie je vždy ľahké rozoznať si zodpovedne ten najlepší smer.
V týchto týždňoch je človek sám. Vlastne ani nikde nemusí ísť na svoju cestu videní, pretože býva v lese. A vlastne je tu aj zodpovedný za dosť zvierat. Takže cestu videní má doma, v lese. V lese ho zvieratá nerušia, sú príliš vzdialené ľudskému svetu a tak vlastne akoby nevytvárali ruchy. Okolo hospodárstva sa túla medveď, na jeseň sa tu motali aj vlci, vzali nejaké ovce, aj capkov, ale inak pokoj.
Hľadať v útrobách duše trú najlepšiu Cestu si vyžaduje čas.
Človek si kladie otázky – či naozaj to, čo sa javí ako správne, je to najlepšie.
A čo to vlastne je, keď sa niečo javí ako správne.
JAVIŤ SA, NO BYŤ
Či to , čo sa javí, ako správne, je naozaj správne. Lebo pravé riešenia sú niekedy skryté pod tým, čo sa zdá, ale nie je.
Zdať sa a nebyť je to, čo na vedomeckom chodníku nemá miesto.
Ľudia majú predstavy o tom, aké majú byť veci. Ale ľudia nie si ty, Ty nie si oni. A ani nemáš byť výsledkom ich prianí.
Ty máš byť sebou.
Ty máš byť s duchom.
Vtedy, pred 20 rokmi, človek prisahal na sútoku na obrovský búrkovľak. Bolo tu po 7 rokoch cielenej obrodnej duchovnej činnosti. Vtedy pozeral, či ešte niekto dá na to bralo prísahu. Ale nikto ju už nedal.
Bola to jediná prísaha.
Dal ju zo seba. Dal ju z ducha. A z Ducha.
Okrem toho dal sľub zodpovednosti a ten drží.
Ale niekedy hľadá svoju silu.
Teraz ju našiel.
A pretože si našiel, môžeš niečo ukázať.
…
Človek keď žije prirodzene , tak sila z neho pramení. Pramení z ducha a duch je v ňom.
Zbytočné sú ciele. Nič sa nehýbe. Všetko je.
Niekto by si povedal: Toľko práce, toľko námahy a kde je tá obroda? Ľudia nie sú v sebe a preto sa nemôžu obrodiť. Žijú v cudzích návodoch a namotávkach. Žijú vo zvonku nastolených krútňavách. Nežijú vo svojej ceste.
NÁJSŤ TÚ PRAVÚ CESTU
Je ich málo – tých, čo sa postavia zo zhrbeného súkolesia krútňavového mlynu. Jednoduchí a prostí, ako deti, sa vysmejú namotávkam, mávnu rukou nad utkvelými myšlienkami o tom, ako zle sa má správne žiť. Treba si zvyknúť na to, že na svojprávnej ceste si musíš prešliapať chodník aj chrapaždinou. Že ti nebudú vždy tlieskať, že aj priatelia o tebe zapochybujú. Ale že aj keď nie je vždy štvrtok, znova sa dostaneš do sily, keď sa nevzdáš a zotrváš.
Veci môžu byť celkom inak, ako si mnohí myslia.
Na to, aby si bol v duchu, stačí jediná podmienka: Byť v duchu.
Na to, aby si konal správne, stačí jediná vec: konať správne.
Na to, aby si žil správne, nepotrebuješ chválu, ani uznanie.
Na to, aby si bol v sile, uznanie vôbec nepotrebuješ.
Keď si v duchu, tak si v sile. Keď si v sile a v úcte, tak si v duchu.
Keď nie si v úcte, môžeš byť v sile, ale k duchu sa nedostaneš. Keď nie si v duchu, si slabý. Aj keď si telesne silný, nohy sa ti môžu podlomiť, môžeš zakopnúť, nevedieť, kade kráčať.
Duch je to, čo predvída nepredvídateľné. Vidí neviditeľné. A prerazí nepreraziteľné.
Mnohí majú oči, ale nevidia. Mnohí majú nohy, ale nekráčajú. Mnohí majú dušu, ale v duchu nedýchajú. Takže od nich pomoc nečakaj. Nepomôže ti ani kňaz, čo hovorí to, čo sa od neho očakáva. Nepomôže ti ani vedec, ktorý vypitval dušu a nič nenašiel. Nemôžeš sa spoľahnúť ani na spoločnosť, že ti pomôže kráčať Veľkou Cestou. Keď to rozkríkneš, skôr sa stane, že ti v tom niektorí budú brániť, než aby ti pomáhali. Aj keby chceli, nevedia ako.
Horšie je, keď ty nevieš, ako.
Na to , aby si vedel ako, potrebuješ sa vnoriť do ducha.
A preto vyhľadaj samotu.
Vypusti z hlavy namotávky. Osloboď sa. Nepozeraj cudzie príbehy. Zastaň. Vnor sa do seba. A objav svoj jasný svet.
……………………………………………………………………………………………………….
Podporte našu redakciu a vedomecké vzdelávanie poslaním daru, či trvalým príkazom. TU sú podrobnosti