Vo verejnom priestore, a teda i na sociálnych sieťach, je bežné napádanie osobností, často žien, ktoré majú vlastný názor. Deje sa to často zo strany neuvážlivých jedincov, ktorí by s nimi vlastne vôbec nemali prísť do mediálneho, či iného styku, vzhľadom na prirodzenú rovnováhu spôsobov, ktorú internet samozrejme neuchováva.
V úvode spomeňme napádanie prezidentky SR , ktoré nemalo súvis s jej prácou. K jej pôsobeniu samozrejme môžu byť výhrady, odmietavé hodnotenia a podobne, ale to by malo byť vecné. A teda nemal by to byť útok na osobu.
Cieľom nezvykle nenávistných útokov sa stala ministerka kultúry SR, ktorá svojim intelektom zjavne výrazne prevyšuje mnohých svojich „nápadníkov“, presnejšie, útočníkov. Keď napríklad komentátor tuzemského pracoviska zahraničnej mediálnej agentúry pre pôsobenie (ovládanie?) v strednej Európy s potešením napáda ministerku, tak sa tu natíska otázka, či vlastne ona nerobí niečo pre slovenskú kultúrnu samosprávu dobre, než aby sme hneď uverili opaku.. Pritom ako zámienka na útok môže poslúžiť čokoľvek z jej vzhľadu, alebo aj akákoľvek veta vytrhnutá zo súvislostí. Čo je obľúbenou činnosťou a živnosťou nielen mnohých politikov, ale aj novinárov.
Väčšina ľudí si to neuvedomuje, ale takmer všetci, ktorí si založili svoj profil na sociálnej sieti a píšu o sebe, sa stali taktrochu spisovateľmi. Tí, ktorí hodnotia spoločenský stav vo svojom nasledovníckom okruhu, sa stali sčasti politikmi. A tí, ktorí píšu o iných a o dianí, sa stali akoby novinármi.
Keď sme teda nespokojní s politikmi a novinármi, pozrime sa na najprv seba. Čo my robíme nedobre. Pozrime sa, aké množstvo redaktorov svojich profilov sa stalo bulvárom. Koľkí sa stali nenávistnými zástancami jednej strany myslenia. Koľkí trpia verejným stihomamom. Koľkí šíria neoverené správy a nenávistné spôsoby.
Skúsme sa pozrieť na seba, čo z toho, čo píšeme, je naozaj dôležité. A čo by sme síce radi prebrali so svojimi známymi, ale s rozvahou a čestnosťou to uverejniť nemôžeme.
Keď príkro hodnotíme politikov a novinárov, taký istý príkry spôsob hodnotenia by sme mali uplatniť aj voči sebe.
Tento článok, lebo status je vlastne článok, sa začal pripomienkou k nevyberaným útokom niektorých mužov na niektoré ženy vo verejných postaveniach. Mali by sme si však uvedomiť, že každý z nás nesie zodpovednosť za náš spoločný duševný priestor, za každú svoju vetu, za každý status a teda článok, za každý svoj výrok a teda za svoju spoločenskú činnosť. A teda – akékoľvek napádanie inej osoby, či už ženy alebo muža, ak je nie vecnou pripomienkou, ale útokom na osobu, spôsobuje znečistenie nášho spoločného priestoru a spôsobuje to hlavne znečistenie duševného stavu toho, kto takéto veci uverejňuje. A naopak, snaha o vylepšenie spoločenského i vlastného stavu je vlastne snahou o liečenie neduhov. Záleží na našich schopnostiach, vnímavosti, uvážlivosti. Taký je zákon vzájomného pôsobenia, také sú dôsledky činov.