„Čo je pre teba najťažšie, keď žiješ na lesnom gazdovstve?“, pýtal sa zvukár Milan v štúdiu. Človek chvíľu uvažuje a potom riekne: „Úrady. Vybavovať veci na úradoch je najnamahávejšie. Máš doma v lese robotu, snažíš sa aby boli veci v poriadku, ale musíš ísť za bieleho dňa kdesi na úrad, kde možnože veci vybavíš a možnože aj nie“. Milan mlčky pozerá. „Ísť nahrávať do mesta, to tiež nie je med lízať. Chystať piesne po nociach, vyrábať a opravovať nástroje, všetko zvláčať k ceste, tri hodiny dupať na plyn a po nedospatej noci nahrávať do večera. Potom prespať niekde v klubovni alebo ateliéri na gauči, a druhý deň, tretí deň – zvykať si na teplo… a keď sa vrátiš, zvykať si zas na chlad. Ale, našťastie je to nie ako do komína uhľom písať. Je to kresanie ducha, po ktorom ostáva jasná stopa.
NAJPRV ODRAŤ OVCU
Keď ideš do štúdia natáčať piesne, je to celkom iné, ako táranie sa po meste. Tie piesne prinesieš domov. Všetci tancujú, spievajú, tešíme sa. Prináša to nejaký výsledok, má to nejaký zmysel. Potom to pôjde ďalej, k ďalším ľuďom, dni strávené v meste nahrávaním prinesú svoje plody, ľuďom to bude na úžitok, a snáď aj pomôžu na našom hospodárstve na strmých lesopasienkoch, živa čo odišla sa aj vracia, krúži, kvitne, zreje, plodí. Pomôže to ďalším, posilní ich na duchu. Áno, v rozhlase ani v rozvide to nepúšťajú. Tie piesne sú príliš skutočné. Do štúdia prišiel o deň neskôr, lebo jedna ovca chýbala. Najstaršia valaška Bodka padla na konskej lúke. Na poslednú chvíľu ju musel hľadať, urobiť obrad, sťahovať z kože, už bola trochu ožratá tesákmi a oďobaná krkavcami, nemohol ju nechať divej zveri, lebo by to mohlo byť aj s ďalšími ovcami horšie. Práve sa im rodili jahnence, porodili ich v polozemnici bez stien, všetko zdravo, otužilo. Len tá jedna najstaršia ovca, Bodka, a tá ani nerodila, už bola neplodná, krívala a pomaly sa kývala. Človek ju vyvesil na jabloň a kým ju odral, mäso štvrtil pri svetle čelovky; skončil po polnoci. No a teraz sa umyť a začať sa baliť, lebo potom to treba všetko pozvláčať k ceste, naložiť na hnedáka a na svitaní vyraziť. Nahrávame od jesene a už je druhá polovica zimy, patrilo by sa to dokončievať. Štúdio je na dnes objednané, musí tam ísť stoj čo stoj.
A POTOM LEN CVÁLAŤ…
Hora sa s horou nestretne, ale človek s človekom áno. Podajú si ruky. Milan otvára ťažkú okovanú bránu. Zrána človek v Trnavskom štúdiu vytiahne fujary a nahráva sprievod do už nahratej piesne. „Na strane rána“. Táto jediná pieseň sa Milanovi pieseň od začiatku nepáčila, že to znie jak andrgrand. Ako nejaký pank. Základ sme natočili v trojke, Dobyrad na bubnoch, Milka na cimbale, človek spieval a hral paroháče na gitare, ktorá tam v konečnom dôsledku nebude. To aby bol jasný základ, gitara má pevné ladenie. Potom sa premenil na basistu a vzápätí huslistu, dnes na fujaristu, už to znie celkom inak. A do toho nahráva ešte veľkú koncovku. Je to presne tá píšťala, cez ktorú tá pieseň prišla. Zrodila sa práve z tejto koncovky. Trvalo nejakú dobu, ale nakoniec ju získal späť, medzičasom ju nosil iný hudobník, ktorý sa dal na novodrevnú hudbu. Na tej koncovke človek natočil ešte jednu stopu, na jeden šup, vyberieme tú vhodnejšiu.
KEĎ PRÍDU DIVICE, ZAZNEJÚ TRÁVNICE
Počas nahrávania druhej podoby koncovkových vyhrávok vošli do štúdia divice.
Človek od opasku hore holý, len s konopnou vestou, nenavyknutý na dvadsaťstupňové teplo. Obliekol si hneď tenučkú zelenú košeľu so svargou nad stromom života. „Ty máš každý deň inú košeľu?“ pýta sa Katrena. „Je teplo… “ Rýchlo prejde od znakov na košeli k hudbe a až do večera už na nič iné nie je čas. Ani na jedlo. Najedený hudobník – hotová oštara. S takým ogrgeľom neradno strácať čas. Tej chyby sa nedopustí. Zalieva len ďalší čaj. „Ale vy si zľahka zajesť môžete“, hovorí žienkam. „Nie , ideme ďalej“ , nedajú sa spoza mikrofónu. Vedeli, čo ich čaká, človek ich na to pripravil. Stretávali sa po tri týždne, cvičili tú pieseň s trávnicovým nápevom, s trojhlasmi. No, aj to šlo, a aj to nešlo. Človek vedel, že to bude pre nich tvrdé. Keď si hudobníci z inej skupiny pustili troj-hlasy, čo sme s Bytosti nahrali pred mesiacom, smiali sa: “No jasné, čistučké, upravené dolaďovačom“. Lenže nie. Nijaký dolaďovač. Milan krúti hlavou: „Nič som v tej piesni nedolaďoval, je to také, ako to bolo nahraté.“. Spievali tie viachlasné časti zas a zas – dve piesne celý deň. Až kým sme to nenatočili. Niečo bolo spočiatku nadladené, niečo podladené, niečo v predstihu, niečo pozadu, točili sme to zas a zas až kým to nebolo tak, jak to má byť.
KAŽDÝ SI SIAHOL NA DNO
Každý mal ťažké chvíle pri inej piesni. Milka vozí cimbal autom z Trenčína, ladí ho na trikrát. Na dno si siahla na cimbale po tretej hodine nahrávania vyhrávky v piesni „Šiel šuhaj mesiačik“. Musela hrať celkom inak, ako sa to zvykne vo folklóre. „Bola to moja najobľúbenejšia pieseň, už ju asi nebudem mať tak rada“, povie s lesklými očami. „Neboj sa, ešte sa ti možno bude aj viac páčiť, ako predtým“. Desana natočila violončelo v Mesiačiku hladko, ale čakalo ju naspievanie poslednej slohy – spev musela na mieste dopracovať v pomalšom tepe, než ako sme tú pieseň zvykli hrávať na koncertoch. Zamotá sa v tónoch pri trojhlasoch v Popolvárovi. Keď nenaskočí na ten správny hlas, zavrčí ako vlčica a ide znovu, znovu, znovu… Nakoniec to klapne. Guslan, ten si siahol na dno po tom, ako niekoľko hodín vyšíval husté „tridsaťdvojky“ vo vyhrávkach troch poloľudových piesňach a po tej šialenej jazde začal hrať, akoby sa práve učil v štvrtej 4.Bé na husle. A človek si siahal na hranice takmer každý večer, keď sa mu spúšťal tak príkro hodotiaci sluch, že počul aj tie najmenšie výchylky. „To prejde“, hovorí zvukár Milan, ktorý mal hlavu v dlaniach zaborenú pred dvoma hodinami a tiež ho to prešlo.
Členovia skupiny sú z celého Slovenska a tak konečná podoba piesné dozrieva až v štúdiu. Ani cvičenia, ktoré tomu predchádzali, tou nezabránia. Nakoniec sa to musí dokresať na mieste. A žiadne podvodmi s dolaďovačmi, základ musí byť odspievaný tak, aby to bolo nielen živé a pôsobivé, ale aj presné.
VŠETKO VO VÝVOJI
S divicami sme natáčali celý deň spevy v piesni Staré časy dobré. V tejto hudbe ani jedna sloha nie je taká istá ako tá druhá, vždy sa niečo mení, vyvíja. Aj slohy, aj refrény, pieseň má byť ako film a nie ako sústruh. Aj farby hlasu. „Trávnicovú farbu hlasu! , pokrikuje človek do spojovacieho mikrofónu zo zvukárskej miestnosti do nahrávacej. „Viac trávnicovú, viac, viac, zakrič ako teta Valika na hornom konci dediny v obchode, keď vyhadzuje opilca, tá mu ale dá!. Nie falzety, nie učesané hlasy, nie spevokol, drsne, divo, z hory na horu! Ostrý červený hlas, Katka, ostro ako kosa, trávnicovo, z hory do doliny! Nie kvintu, kvartu tam treba teraz zavesiť!…“ , cepuje ich človek inak prirodzene pokojný. „Kolíše to, slabý nádych máte. Viac sa nadýchnuť, máte na to len jednu osminku, necelú sekendu a hlas potom ťaháte dvadsať sekúnd jediný tón, to musí byť šupa, ako keď píla, rovno ako šíp, letiaca hviezda, Znova, znova…“ A zrazu to ide. Človek sa pristihne, ako cez okienko diriguje, lebo to je jediný spôsob, ako nahrať na už nahratú hudbu s bubnovým tepom, aby ťahavé trávnicové hlasy začali a zastali naraz s presnosťou na desatinu sekundy. „Nie, niééé, nie halgotó nad holbou vína, nie rozpustilo, ťahavo, to áno, ťahavo ako keď vlk, ale s presnými koncovkami ako keď bič plieska, všetky naraz… Na kvintu, na kvartu, spodná tercia, a na spodnú kvartu, tak, taktaktaktakták, krrrráááásne!“ K večeru je človek vyčerpaný azda viac, ako baby. A ešte stále nechcú jesť, že predsa len naspievajú aspoň „na demáča“ Povoju k podkladom nahratým v piesňach do zásobnice, čo nevojdú na túto dosku. Predsa len – už po tme – nachádzame bezmäsitý rýchlostánok a po zahryznutí sa lúčime. Divice režú na Bystricu a Brezno. Ľubica dáva dvacku za balík syrov a človek jej ju už aj vracia na palivo. „A keby ešte niečo bolo treba, ozvi sa“, zamávajú.
Človek ide do mesta, ale všade je hudba, nedá sa to počúvať, chodí krížom – krážom, skúša sa nejako unaviť, aby zaspal, ale pred polnocou sa mu aj tak nedarí. Vnútorná hudba vybudila živu a tak aspoň niečo píše. Na druhý deň sa stretávame o deviatej. Všetci naraz, len Guslan prichádza neskôr, lebo cestuje do Trnavy z Brezna. A znova to isté, lenže mužské hlasy. Kým dorazí Guslan, Bohdan už má nahraté píšťalové vyhrávky do piesne „Keď sa v hore“. A potom ideme mužský zbor do spievanky, ktorú včera spievali ženy. Vidno, že Bytosti nespievajú v štúdiu prvý raz, niektorí máme za sebou desiatky, stovky vystúpení, ale aj tak to musíme mnohokrát opakovať, kým je to také, ako to má byť. Riešime rôzne farby hlasu. Aby bolo zreteľné, o čom sa spieva. „To musí byť jasné, že ide o dušu!“ Človek sa nakloní k Milke: „To nie je len hudba. Je to aj smerom k divadlu, ale ani divadlo to nie je. Je to spojené, je to prepojené, je to napojené na“, zastane, „Na ducha!“ Dokončí Milka“. „Presne tak!“. MiIka mala včera službu v nemocnici. A tak nahráva trávnicový hlas dnes. Je členka skupiny, jej hlas v tej piesni nesmie chýbať. „Musíme to nahrať tak, že keď to pustia na posttraumaceutickom, alebo na ARE, tak pacienti vyskočia z postelí a začnú tancovať“. A keď sa zvečerí, už aj Milka letí na vlak na nočnú do nemocnice. Zvyšok času nahráva človek rubárske hlasy. Prekul si hlas na drevorubačský, lebo vo vrcholení piesne „Ožívajú“ práve to chýba. Viac posilniť chlapskú silu.
BLESKOVÉ BALENIE A HIJÓ!
Narýchlo balíme, zľahka zajeme, zas to bolo bez obeda a už aj letíme ku Hronu. Niekde za polcestou človeka chytá únava, plieska sa po stehnách a vyráža zo seba vysoké tóny a úryvky piesní až kým nehodí „zlaté cé“. To ho preberie. Guslana vezie až do Bystrice, vracia sa na Zvolen a poď ho popri Poľane, cez Veporské vrchy až na Medzu. Vlastne len pod Medzu, lebo všetko treba preložiť do Lady nivy a vyviezť na horu. Ani si nedá kožuch, len tak naľahko, aby nedriemal, rýchlo naplní Nivu bubnami, fujarami , gitarami, husľami až po vrch, a už aj tá plechová hucuľka fučí hore horou, na reťaziach podkutá; je zmrznuté, vyšla by aj bez nich, ale na reťaziach bude v pohotovosti až do jari. Keď vystupuje z Nivy, vrhajú sa naňho čuvače, oblizujú sa, bijú sa medzi sebou o priazeň. Človek ich všetkých pohladí, pochváli za stráženie a pozdraví sa s kobylami. Ľudskí osadníci už všetci sladko spia. Keď konečne vyloží z Nivy najpotrebnejšie veci, ktorým by mráz ohol uškodiť, načisto ho prejde spánok. Do štvrtej rána si púšťa novonahraté piesene a dume, čo ďalej. A až nakoniec pocíti slastnú únavu.
.
A potom sa mu konečne, konečne podarí zaspať. Akurát zobudiť sa nedarí. Keď sa zobudí, ide drevo nanosiť. A berie sekeru, pílu a klince a púšťa sa zas do prístrešku. Malí vrchári idú so svojimi nástrojmi za ním. Niekoľko dní bude teraz hospodáriť. Pekne mrzne, aspoň že nie je blato.
Teraz bol človek v meste len necelé tri dni. Ani mu sily až tak neubudlo. Viac dní by už bolo veľa. Zvykať si na teplo a potom na chlad… Teraz to bolo v pohode, netrvalo to až tak dlho.
No a po večeroch treba dokončiť nové fujary a píšťaly, do nových piesní, lebo bez nich by to nemalo tú správnu farbu. Fujara ako sprievodný nástroj – aj v molových a mixolidických piesňach – to predsa vyhútal už dávno a je to jeden zo znakov tejto hudby. Ešte vyrobiť dve štvordierkové fujarky a fujariská, dokončiť prístrešok na sušenie dreva a potom poď ho na plechového koňa a do štyridsiatej štvrtej doliny pokračovať v hudbe, ktorá má zvestovať veci tak dôležité. Pretože to urobiť musí. Pretože to zaňho nik iný nespraví.
Guslan cvičí na skúške týždeň pred nahrávaním. Aj na skúšku cestuje 200 km tam a späť.
Keď sa vám páčia Žiarislavove články alebo hudba, alebo aj články aj hudba, ale aj keď sa vám nepáčia a chcete podporiť dobrú vec, podporte naše jedinečné CD v tejto verejnej zbierke!
