Slová: Žiarislav, Snímky: Jaro Pavliga
Vedeli sme, že to príde. Nevedeli sme – kde presne. Nakoniec sa to ujasnilo.
Všetky správy hlásili, že bude upršaný piatok, sobota i nedeľa – mýlili sa! Niektorí to otočili už na dvore, iní tesne pred cieľom. Ale tí, čo došli, neoľutovali. Spojenie sily Slnka, Zeme, Svaroga, Mokoše, Perúna, ďalších divov a ľudských bytostí – znovu napomohlo počasnému zázraku. Stany a prístrešky sme si postavili v suchu – štvrtok a piatok vôbec nepršalo. V sobotu, keď už sme mali nachystané drevo na vatry a pekne prikryté, popoludní zapršalo – na niekoľko hodín. To ale len stmelilo tábor. Tri zabezpečovacie prístrešky, ktoré vytvárali takmer 20 metrový tunel, poslúžilo na zhromaždenie kráčajúcich po vedomom chodníku spojenia s našou slnečnou podstatou.
„…Hej VAJNA, Vajana…. ó Jane, Vajane,…“
Po hromovom hlase táborového bubna lesom zazneli ľudové a novodrevné piesne. Žiarislav prehovoril o podstate pôvodných obradov, o ich význame pre pôvodné duchovno a záchranu zeme a podal aj správy o vývoji v Rodnom kruhu a slovenskej, slovanskej a európskej spoločnosti.
Keď prestalo pršať mali sme ešte dve hodiny na dobrúsenie obradov.
Vzduch bol svieži a v tábore vládlo vedomie súladu s vyššími silami, ktoré nám boli zjavne naklonené. Napriek všetkým predpovediam a okolitým masívnym dažďom nám pršalo iba raz, akoby ten hore posvätil zem svojím kropáčikom. Čo v tábore ešte viac prebudilo živu a spoločnú prácu. Divice znovu vo vykosenom kruhu brúsili obradové piesne, strážcovia 4 strán dokončievali svoje pochodne a Sokoli odkryli drevo a dokončili kladenie vatier.
Slnečný kotúč Svarožičov zapadol za vrchy a obradové piesne zneli v slábnucom svetle končiaceho sa dňa.
„Tam na polianky, už tam veru kráča, v doline nôžky, vo vode máča.“
Nad poliankami zaznel zvuk zvolávacích bubnov, plieskanie biča a výkriky „VAJANA!“. Zatrúbili trombity a obradníci čistili priestor obradným hlukom. Chlap v klobúku pleskol bičom na každý slnečnú stranu a medzistranu a v smere po slnku vybehli postupne štyria igrici v ústrojoch dedov a turoňov. Hrkotali na sebe navešanými rolničkami, chrastidlami, krútili rapkáčmi, pričom vydávali podivné zvuky a nabádali prichádzajúcich aby nevytvárali zhluky, ale roztiahli sa okolo vyznačeného kruhu.
A potom sa to začalo – hlavné obrady.
Keď sa kruh celkom uzatvoril, pred každou vatrou stáli dvaja sokoli s koncovkami skríženými v tvare ochranného Perúnovho kríža. Do stredu vstúpili znovu v súlade so slnečným tvarom štyria fujaristi a píšťalkári. Po ich hudobnom obradeDivice vystúpili spoza štyroch vatier, rozostúpili sa okolo stredového pahorka. Pekne vybrúsené slnovratové piesne zazneli v pôsobivých trávnicových dvoj- a troj-hlasoch. Keď sa divice rozišli na štyri strany do kruhu bytostí, prišiel čas kráčajúcich na Ceste koncovky. Ohňoveterné rozfuky bezdierových píšťal pomaly vlnili smerom k zemi a vode v čarovných svargových hudobných obrazcoch. Po tomto vykreslení voľnopiesňou vstúpil do kruhu kráčajúci po vedomeckom chodníku, aby tvárou k poslednému jasu inak už potemnenej oblohy vykonal mudru a zakresal iskru ohnivú. Z tlejúceho práchna a konopného kúdeľa rozdúchal prvý plamienok, z ktorého na maličkom stredovom pahorčeku vznietil ohník z brezovej kôry. Z neho štyria sokoli, ktorí v tom roku pracovali pre obrodu duchovna v krajine, priložili na plamienky stredu svoje pochodne. Keď tie vzbĺkli, v pravidelných pravotočivých krivkách prešli k vatrám a odovzdali lúče vatrám.
„…Už sme vatry zažali, VAJANA! Aby sme Slnko vítali, VAJANA!…“
Tie sa hneď vznietili, čo bolo znamenie pre obradníkov 4 živlov. Ako každý rok, 4 živly ani nie vo dne, ani nie v noci, alebo – aj vo dne a v noci rozhostili sa v žiare vatier, ktoré presvietili počas obradov už potemnelý časopriestor.
Hlavný obradník práve vzal z východnej vatry uhlík a začal vydymovanie veľkého kola bytostí. Medzitým nastúpili ďalší obradníci s hodovnými rohmi, ktorí obvetovali na štyri stranu zliatinu hodovných nápojov. Posvätný dym, roznášaný obradníkmi bol znamením poslnku, bol znamením pre držiteľky svargovníkov. Obradník vzal koláš, ukázal ho dokruhu na všetky strany a ako po každý rok, čupol si zaň a vykríkol: „Vidíte ma spoza tohto koláča?“ Keď sa ozvalí výkriky, ako „áno“, a „vidíme!“, obradník mocným hlasom preriekol: Tak nech sa stretneme o rok v takom hojnom počte, aby ste ma spoza neho nevideli! Obetoval 4 stranám, 4 živlom, svätostiam a duchom predkov a žienky rozniesli svargové koláče po slnku vo veľkom kruhe bytostí. Keď prijímal koláč posledný z množstva účastníkov, obradník otvoril veľký kruh a pozval všetkých dovnútra. Takto sa začala noc, ktorú sme merali piesňami, slávami, priateľskými rozhovormi a bujnými i zádumčivými spevmi. Stovky ľudových, ale i novodrevných piesní zneli krajinou. Ešte začiatkom noci bol rozsiahly – očistný a vstupný obrad podstrižín a obrad prijímania svojich mien.
Pri dunení bubnov doboov a zunení spevov vyšiel zlatý kotúč Slnka. Obrad Vítania Slnka sa tešil – ako to už býva zvykom – početne účasti tých, ktorí merali čarovnú, slnovratovú noc.
Slnoovrat opäť ukázal, že prírodné živly nie sú našimi nepriateľmi, ale naopak – pri zladení sú nám nápomocné. Ako aj odkaz duchovna predkov a sviatkov, ktoré sú v našej duši živé ako Vesmír sám. A posvätný sviatok Slnovratu, napriek slaboduchým silám, ktoré boli proti, sa v konečnom dôsledku krásne vydaril. A preto v žive – nášmu novému Slnku – CHVÁLA!
Čo na záver?
Mnohí neverili, že bude dobre, niektorí sa dokonca spätili, keď sa živly ukazovali v neprajnom svetle. Ale tí, ktorí sa nevzdali a vytrvali, bez ohľadu na kľukatosť a menlivosť cesty, tí bez výkyvov došli k obrode nášho Slnka. A vo svornom a slnečnom vedomí – dobrej slnečnej ceste – SLÁVA!
