Cestou z Bratislavy a Trnavy, teda miest, kde v poslednej dobe cvičíme s Bytosťami každý týždeň, sa človek vracal cez Zvolen. Z pohronskej doliny odbočil na juh – na Krupinské lazy , kde prespal. Ráno, v daždi, sme sa vybrali na slnovratové miesto. Krásna lúka Kukučka, ktorú miestni volajú Smrčanka, bola celá podmočená a nedala sa nijako pokosiť. Keďže je to mnohohektárový hospodársky priestor, bolo treba uvažovať v súlade s počasnými skutočnosťami. Ivan navrhol peknú lúku, ktorá nie je odtiaľ ďaleko a je „bižšie ku hviezdam“. Dvakrát otvoril lesné závory , na konci asfaltky sme presadli do jeho lesného voza so štvoritým náhonom a onedlho sa nám vyjavil naozaj pôsobivý výhľad.
Od Kukučky k vrchu dubovému
Lúčka bola mokrá len od dažďa. Na vršku boli sopečné pórovité kamene, a zjavne aj podložie bolo takéto – vodu nedržalo. Len na miestach pod lúčkou, kde čosi kdesi hľadali divé svine, boli jamky s vodou. Na lúke, očividne nepodmočenej, rástla len nízka, riedka tráva, taká polostepná. Keď prestane pršať, lúčka za pár hodín pekne oschne.
Zobali sme jahody, ktoré zrejú a šli sme dole kopcom, smerom k Žibritovu, dedine vzdialenej na dohľad zo dva kilometre. Po vyše dvesto metroch sme dorazili k prameňu. Pod ním je miesto na studničku – nádrž na umývanie. Prameň je výdatný, vystačí bohato na účely slnovratovej spoločnosti. Cestou hore sme sa zastavovali pod početnými dozrievajúcimi čerešňami a pojedali ich šťavnaté plody. Rozprávali sme sa o hríboch, ktoré práve začínajú rásť.
Vrátili sme sa na lúčku a dohodli vedľa obradového priestoru miesto na zabezpečovací stan. Je pod dubami s hroznovitými konármi plnými hrčatých budzogáňov. Jeden drevený prístrešok je už postavený na severnej strane lúčky – tam sa bude variť. Budú tu kotlíky s čajom a v sobotu bezmäsitý paprikáš. Vedľa je rad zimných dubov – tu sa môžu ľudia stretávať, hrať, hmýriť. Na viacerých stranách sú vhodné miesta pre stany, ktoré nebude z obradového priestoru príliš vidno. ľudia si už zvykli nosiť stany prírodných farieb. Parkovisko je tristo metrov od miesta. Tu sa dostane len pohotovostný a zabezpečovací voz.
Na druhú stranu od prameňa je napájadlo, ani nie dvesto metrov od obradového priestoru. Je nad kamenným múrikom, niečo ako vodná zdrž. Keby sa to vyčistilo, dalo by sa v tom aj kúpať. Kamenná medze tu naznačujú kraje bývalých políčok, ktoré zarástli lesom. Okrem dubov sú tu buky a hraby, občas nejaká breza a osika. A čerešne. Nakoniec sme si všimli miesto, kde by mohol byť vykopaný záchod.
Hroznových to dubov hora
Teraz ešte tento pekný slnovratový priestor nejako označiť. Na mape sme našli meno vrchu Draubis. Zjavne je to skomolenina nejakého nemeckého výrazu. V čase rozvoja banského priemyslu tu bola nemecká kolonizácia , zvaná tiež saská, o čom svedčia aj názvy, ako Sása, či Sasová. Zaujímavé je, že to Sasko čo je na sever od Česka je vlastne Srbsko. Lužické. Títo Sasi sú v podstatnej miere potomkami ponemčených Slovanov zo zväzu Lužických Srbov, z ktorých poslední mohykáni dodnes hovoria srbsky v Hornej a Dolnej Lužici. V banských oblastiach bola úradnou rečou dobová saská nemčina. Pisár to vtedy zapísal jazykom jemu zrozumiteľným. A my si to tiež chceme uchovať v jazyku nám zrozumiteľnom. A tak človek hútal, čo to asi tak mohlo znamenať – Draubiz? Drábsky vrch to asi nebude , bude to iná „motivácia“ miestopisnéhoo názvu, než aké má Sihla-Drábsko. Koreň Draub v dnešnej nemčine nie je. Ale veď najskôr ide o hovorenú nemčinu zo zmiešanéh územia. Draub sa ponáša na Traub, výsovnosť sa takto bežne prechyľuje – z t na d a opačne. Neďaleko je Vainberg, teda po nemecky vínny kopec (viničný kopec). A Trauben je názov pre hrozno, strapec, vinič. Lenže kedysi odlesnená strana kopca, o čom svedčia kamenné medznice a hromadnice, je mierne naklonená na sever. Hrozno by pestovali tuto skôr na južnej strane.
Človeku stále prebleskovali videnia stromov, ktoré mohli dať názov tomuto kopcu, čo sa i často stáva. Nakoniec našiel jeden z rovnoznačných názvov pre Dub zimný, ktorý tu tak hojne rastie, že ti aj najviac buchne do oka. V preklade z jedného z mnohých nemeckých synonymných názvov – Hroznový dub, teda Traubeneiche. Najskôr podľa retiazkujúcich (strapcových) kvetov pomenovaný. Koncovka skomoleniny je nedoriešená, ale veď svet sa nekončí. Dnes stojíme na Dubovom vrchu. To neznamená, že by sme nemohli tu na jeseň zasadiť samorodné hrozno, ale dnes sme pod dubmi. Tak obľúbenými stromami uctievanými našimi predkami v posvätných hájoch.
Tu budeme vo štvrtok pripravovať priestor, v piatok bude snem o stave v krajine a ďalšom vývoji a podujatiach, v sobotu dobrusovanie obradov a veľká slnovratová noc. Prijímanie mien, postrižiny a výročné obrady viaceré. Najprv vedomenie, potom slávenie a nakoniec veselenie. Už sa na to tešíme.
Chvála za dary z čistého zdroja, chvála aj bytostiam, cez ktoré prišli.
