Vedeli sme, že to príde. Nevedeli sme – kde presne. Nakoniec sa to ujasnilo.
Všetci hlásili, že bude upršaný piatok, sobota i nedeľa – mýlili sa! Spojenie sily Slnka, Zeme, Perúna a ľudských bytostí, znovu napomohlo počasnému zázraku. Stany a prístrešky sme si postavili v suchu – štvrtok a piatok vôbec nepršalo. V sobotu, keď už sme mali nachystané drevo na vatry a pekne prikryté, popoludní zapršalo – na niekoľko hodín. To ale len stmelilo tábor. Tri zabezpečovacie prístrešky, ktoré vytvárali takmer 20 metrový tunel, poslúžilo na zhromaždenie kráčajúcich po vedomom chodníku spojenia s našou slnečnou podstatou.
„…Hej VAJNA, Vajana…. ó Jane, Vajane,…“
Po hromovom hlase táborového bubna lesom zazneli ľudové a novodrevné piesne. Žiarislav prehovoril o podstate pôvodných obradov, o ich význame pre pôvodné duchovno a záchranu zeme a podal aj správy o vývoji v Rodnom kruhu a slovenskej, slovanskej a európskej spoločnosti.
Keď prestalo pršať mali sme ešte dve hodiny na dobrúsenie obradov.
Vzduch bol svieži a v tábore vládlo vedomie súladu s vyššími silami, ktoré nám boli zjavne naklonené. Napriek všetkým predpovediam a okolitým masívnym dažďom nám pršalo iba raz, akoby ten hore posvätil zem svojím kropáčikom. Čo v tábore ešte viac prebudilo živu a spoločnú prácu. Divice znovu vo vykosenom kruhu brúsili obradové piesne, strážcovia 4 strán dokončievali svoje pochodne a Sokoli odkryli drevo a dokončili kladenie vatier.
„…Už sme vatry zažali, VAJANA, aby sme Slnko vítali, VAJANA!…“
Tak sa nám začalo leto – uctili sme si silu Slnka, pri oslavách Letného Slnovratu a stálo to opäť za to! Chvála ti SLNKO za tie dary!