Snívanie je cesta k činu

Stačí, aby človek vyšiel po dvoch týždňoch z domu do doliny a všetko je inak. Bola jar a už je znovu zima, medzi Poliankami a Látkami je cesta zmrznutá a kde-tu sú na vozovke aj  snehové jazyky, pri návrate na súmraku tam teplomer ukazuje -10 stupňov. Druhá vec je, že všetci chodia zamaskovaní. Keď človek vychádza z auta, tiež si nasadí na tvár aspoň šatku, aby nevyzeral ako zločinec. Radšej ani nejde do sporiteľne vybrať peniaze. S klobúkom a čiernou šatkou keby tam  vstúpil, možno by vyvolal obavy. A to by nerád.

Nejaké peniaze ale pri sebe má, vyplatí v servise auto. Z kapsy vyberie alpu vo fľaštičke s rozprašovačom.  Alpa – by mohla obsahovať cez 60 percent liehu. Rozpráši  a vyutiera volant, páku, svoje ruky. Toto máme vo voze už roky. A tiež v mieste kde ošetrujeme zvieratá. Keď sú nejaké oderky, škrabnutia pri prácach s niečím, čo by mohlo byť nebezpečné … človek si v alpe, pálenke alebo riedenom liehu opláchne ruky. Pálenka (lieh) sa pôvodne používala na výrobu liekov. .. Teraz vraj ľudia vykúpili antibakteriálne mydlo. Alpu nie. Keby vykúpili aj alpu, možno si nariediť lieh, alebo vyčistiť čo treba – silnejšou pálenkou. Na čerpacej stanici, i na záchode ľudia otvárajú dvere dlaňami, prstami. Nie všetci. Pisateľ ich otvára hranou dane. To už dávno. A tlačítka na výťahu ohnutým hánkom prsta – naposledy šiel výťahom v zime.

Keď človek brázdil prázdnu cestu na opravárovom aute, aby si vyzdvihol v mestečku to svoje, všimol si, že medzi horskými osadami ide po ceste chodkyňa. Kilometer dopredu i dozadu nikto, chodkyňa ma rúško. Zdobené. Možno sa jej to zapáčilo. Autá nechodia, ani ľudia. Na ďalšom kilometri chlapík uteká horou  po ceste. Kilometer pred ním – za ním nikto. Tiež ma rúško. Keď vidíš niekoho bežať s rúškom po prázdnej hore, povieš si – čo sa deje? Zas treba uznať, že zvyk je železná košeľa, možno by si mohol zabudnúť v dedine rúško nasadiť, tak beží radšej aj po hore takto. Aj keď – od kukučky sa nenakazíš. 

Všetci vyliezajú z dier. Čmeliaci. Včely. Chrobáky. Len ľudia zaliezli, práve je nákaza. Niektorí vravia, že vychádzať von je nebezpečné. Človek má skôr pocit, že nebezpečné je vchádzať dnu. Tu, v lese, je všetko inak. 

PRÍRODA POSILŇUJE ODOLNOSŤ

Nejaký štátny predstaviteľ doporučuje starým ľuďom, aby vôbec nevychádzali von. Polovica slovenských miest je na kraji lesov. Len tak z brucha – Pri lese je časť Prešova, Spišská Nová Ves, Levoča, Brezno, Martin, Žilina, Trenčín a vlastne aj Bratislava ( Dúbravka, Lamač, Devín…). Byť starým človekom, tak každý deň idem do lesa, na záhradu alebo do parku. Posilňuje to dušu, telo i odolnosť – imunitu. Mama ešte pred nedávnom chodila cez letisko do Slovenského raja na chatu. Keď jej niekto doporučí nevyjsť štvrťroka z domu … asi by jej to neprospelo.  Keď človek jazdil na koni, na hrebeni nad Potôčkami mal sused usadlosť, kosil tam trávu alebo robil niečo iné. Chlap mal riadne cez osemdesiat – a veselo tam kosil. Žil tam sám, okolité domy opustené. Držal sa hore. Hora v ňom držala silu.

Čo tým chce básnik povedať: Zbytočne sa budeme zaoberať tým, že nie každý to má blízko do lesa. Ide o to, že v tejto dobe si treba pestovať odolnosť. Niekto sa možno cíti lepšie v hore alebo v háji. Niekto možno bude vo svojej komôrke cvičiť živové cvičenia, lebo cesta do lesa by mu trvala dve hodiny a to je naozaj riziko. V Japonsku robili pokus – ťažko chorým pacientom premietali filmy z prírody. Z lesov. Stav sa im v tej dobe zlepšoval.

Takže je príroda a je Príroda. Príroda s veľkým P je to, čo máme v srdci. A v duchovnom zraku. Vidím osičku na stene paneláka a som v prírode. Vidím stromy a so v prírode. Pijem kojeneckú vodu a chválim za dary, som pri jej prameni, som v prírode. Keď tam nemôžem ísť, tak ale v duchu môžem.

A keď si už snívame o čistej prírode, snívajme aj o čistej spoločnosti. O tom, že ak niečo vidíme inak, nebudeme sa preto hádať. O tom, že ak sú hádky, vyriešime ich s nadhľadom a úsmevom. O tom, že pri každom meste je svätoháj – lesík s pôvodnými drevinami, ktoré už dnes v lesoch a na stráňach chýbajú. O tom, že živý odpad sa vracia na polia. O tom, že na poliach máme čisté plodiny. O tom, že školákom nedávame sirup, ktorý namiesto ovocnej šťavy obsahuje len samé chemikálie. Ale niektoré veci už môžeme rovno uskutočniť, však?

Snívajme o lepšom svete. A keď sa táto nákaza skončí, buďme pripravení pustiť  sa do toho. Už sa pripravujeme. Vždy budú nejaké ťažkosti, vo vesmíre sa musíme snažiť a obracať. Ale my to zvládneme. Zvládneme to, pokiaľ budeme v sebe pestovať ducha, pokiaľ budeme posilňovať dušu. A telo predsa patrí k tomu. Chvála za dary. Živa!