(jeseň, rok 2002)
Kde je pas? Už si našiel pas? Čože, ešte nehľadal? – zhrozil sa Bohdan. Po sťahovaní do lesa – hľadaj v lese tú tenulinkú knižočku zelenej farby, navyše, v nej pod snímkou tváre nie je duchovné meno. Pravdu povediac, človeku sa nikde cestovať nechcelo, nuž ale dal slovo, všetko je dohodnuté, zajtra máme letieť, letenky sú už kúpené.Tak sa len pomaly večer balil. Aha tu je ten doklad. Aj s vízovou pečiatkou.
Britské víza boli bez ťažkostí. Úradník klikol na počítač a s mafiánskou presnosťou vyskočil údaj o neudelení amerického víza. Prečo vám nedali vízum? – pýta sa Brit a skúma potvrdenia o pripravených hudobných vystúpeniach. „Človek je slobodný, živí sám seba, nikoho nezamestnáva. Považuje za urážku, lebo by tam neostal, ani keby mu dávali milión dolárov a k tomu vilu v Jeloustone“. Úradník to žiada preložiť. Prekladateľka sa zasekla. Preložím radšej len to prvé, rozpačito sa usmieva. Britský úradník prikývne a razítko dopadne na prázdnu stránku pasu. „Ešte jedna vec, sme traja. Má to význam, len keď dostaneme všetci vízum. Sme jedna hudobná skupina“. Úradník prikývne.
Noc pred ranným odletom spíme v Bratislave, v škole u známych. Bohdan si prezerá veci v príručnej kapse, má tam ocieľku, takú na 4 prsty. Človek si predstavuje letiskovú kontrolu a radí mu? „Tú ocieľku si nenechávaj v príručnej kapse, na colnici by si mohli myslieť, že je to nejaký boxer. Teraz, po jedenástom septembri…“ Bohdan prikývne. „Preložil si ocieľku do vaku? – Jasné , preložím si ju, bude vo vaku, jasné“, ubezpečuje, že na to nezabudne. Sme na letisku. Detektor zapíska. Bohdan vyberá z príručnej kapsy ocieľku. Oči stĺpkom. Colník si ju začudovane obzerá a potom si ju nasadí ako boxer. A toto je vám na palube načo? Čože je to? Načo je hudobnej skupine kresadlo, čo Briti nemajú zápalky? Kresadlo putuje do colných priestorov a už ho viac neuvidíme. Počas šnúry očistné bylinky nezapaľujeme . Colník si poťažkáva v ruke Dobyradovu píšťalu – koncovku a drží ju pritom ako policajt obušok. A to je vám načo? Dobyrad pískaním dokazuje nežnosť tohto nástroja. Píšťala na rozdiel od kresadla prešla. Lietadlo sa odlepí.
ŽIVEL VZDUCHU
V lietadle sa Bytosti smejú, aké by to bolo, keby sme mali aj ozembuch. Chytajú sa za bruchá, tečú im slzy a hlavy sa približujú k desiatovým stolíkom. Letíme do Prahy, na prestup. Na letiskovej kontrole v Prahe Bohdan pre zmenu vyťahuje z vrecka nohavíc veľké klince a pliešky na ozembuch. Ďalšie výbuchy smiechu. Onedlho sme v Londýne. Cesta z lesa do Bratislavy chabými spojmi trvala dvakrát dlhšie, ako cesta z Bratislavy do Londýna. Živel vzduchu ako vyšitý – Bytosti sa presmejú celú cestu. Z okna lietadla je na Anglicko dobrý výhľad. Nám sa takáto rovná a poľno-fabrická krajina bez lesov zdá byť pustá. Len rovina jak doska a samé pole pri poli a takto samé polia až donevidenia. A mestá. Pri pohľade na ne stúpajú na cene naše slovenské lesy. Na londýnskom letisku na bežiacom batožinovom páse s miernym napätím čakajú, či veľký bubon dob s vyrezávanými svargami a fujary v poriadku prežili vzdušnú cestu. Bytosti kráčajú s dutým pňom a vyrezávanými fujarami, vyšívanými košeľami a na plecia spustenými vlasmi – aj na najkozmopolitnejšom letisku vzbudzujú údiv. Na to si treba zvyknúť, lebo toto je ich putovný odev. Tiež dobré na živu – v rozjímaní ťa nič nevytáča. Pri dohodnutom východe z letiska čaká Stív. Žiarislavovi sa z lesa veľmi nechcelo na šnúru do Keltskej krajiny. Ale Stív ako Brit hovoril po slovensky. A to bolo odzbrojujúce. Však aj za to dostal slovenské meno – od Dobrosava – Víťazoslav. To on všetko spískal. V prvý deň má ako vedúci vplyvnej kultúrnej spoločnosti rokovanie s ministrom kultúry. Jeho práca je načasovaná s presnosťou na minútu. Bez preháňania. A tým pádom aj pôsobenie Bytostí.
FIŠ END ČÍPS
Stív má auto, ktoré sa od tejto chvíle stáva pre chlapcov každodenným spoločníkom. Ubytuje nás v krásnej starobylej štvrti hlavného mesta Kargifu, ktorá je dnes osídlená takmer výhradne Indmi a Afrikáncami. Vo svojom dome, na vrchnom poschodí. Jeden deň na rozhliadnutie. Bude sa meniť takto v únii aj Bratislava? Kardif už je kozmopolitná uniforma. Nevidno tam také občasné alternatívne účesy a odevy, ako v Bratislave. Všetci majú rovnaké svetríky, chlapci a chlapi navýsosť rovnaký krátky strih, dievčatá a ženy podobne, tiež spravidla plnoštíhle. V piatok večer pobehujú po ulici chichotavé dievčatá so zajačími ušami a objemnými holými hýžďami, čo práve vybehli z diskotéky, to by bolo v Bratislave nemysliteľné. Dobyrad hľadá v hlavnom meste živú hudbu, beznádejne. Národné jedlo – „Fiš end číps“ – ryba a hranolky – kedysi bolo pôvodne do novín balené pouličné robotnícke jedlo, sa stalo jedlom národným. Dnes ho už vidno mmálokde, stráca sa pod hamburgermi a inýmmi inváznymi jedlami. V Stívovej časti mesta, ktorá je veľká skoro ako Bratislava, už pôvodných walešanov napohľad nieto. „Žiarislav, ja som bývalý hipisák, ja mám rád kozmopolitný svet, mne nevadia cudzie jedlá“, hovorí Stív, „ale – do kelu, všetko je to už cudzie, už ani tie fiš end číps tu nekúpim“.
KELTSKÝ OHEŇ V MISKE
V meste sú, zdá sa, len traja „sirovia“ s dlhým vlasom, ktorí jedia ráno mliekom zaliate ochutené ovsené vločky s tuhým anglickým čajom s mliekom, a potom – podľa zabudnutej tradície – až večer hlavné jedlo, tiež poskromnejšie. Zhodou okolností, títo „sirovia“ sú zo Slovenska. Každé ráno máme rozjímania – 4 živly a hudba v kráľovskom parku, kde si nás mnohí omylom považujú za nejakú keltskú skupinu. Dopoludnia vystúpenie pre školu, so vzdelávacími vsuvkami o slovenskej kultúre, vždy aspoň pre dve stovky žiakov, v kultúrnej miestnosti školy veľkej, ako telocvičňa. Popoludní ešte jedno, alebo presun do iného mesta vo Walese, večer vystúpenie pre dospelých. Hráme piesne ľudové, aj novodrevné. Sedem koncertov pre dospelých, šnúra ohlásená v tlači. Hneď po našom prílete do Británie Stív rokoval s ministrom kultúry Walesu. Šnúra bola skvele pripravená. Prvý koncert je výnimočný – na severe ostrova, na brehu Atlantického oceánu na mieste nazvanom Druidston – Druidský kameň. Majiteľka hotela, zloženého z kamenných domov niekdajšej rybársko-pirátskej osady, chodí do Poľska a hrdí sa knihou o Slovanoch, je rada, že sa stretla s ľuďmi z krajiny, odkiaľ prišli ich keltskí predkovia. Sme jediný, kto sa kúpe v oceáne. Už je dávno po lete. Velšania tvrdia, že voda je studená, ale nám sa to tak nejaví. Veď je omnoho teplejšia, ako horský potok Kokavka. A tak si s Dobyradom ideme zaplávať. Sme čestní hostia. Keď príde hlavný, žiadame si nejakú domácu špecialitu. Ponúka nám rybaciu polievku. Už vôňa je korenistá. Človek ochutná dve lyžice, utrie si pot a viac neje. Polievka je štipľavejšia, ako najkorenistejšie maďarské halas-le (rybárska polievka). Človek si hovorí, že nebude si spôsobovať samoúčelné utrpenie. Bohdan s Dobyradom usúdia, že je neslušné ohrdnúť miestnym jedom len preto, že je štipľavé. Bohdan zje takmer polovicu a potom to vzdá. Spotený Dobyrad to doje celé. Je červený, mokrý a fučí. O chvíľu dobehne hlavný čašník a ospravedlňuje sa. V kuchyni si vraj pomýlili korenie, polievka nemala byť taká ostrá. Smejeme sa. Núka nám ďalšie jedlo.
Ďalšie vystúpenia – kostoly a divadlá vo velských mestách, to posledné v kostole, v hlavnom meste Kadrife. Po koncerte nám ľudia blahoželajú. Blahoželajú a podávajú nám ruky, Človeku sa zdajú byť odmeraní, žiadne veľké úsmevy. Ale Stív hovorí, že v Británii je toto veľmi srdečná reakcia, že sa s tým ešte na koncertoch, ktoré usporadúva, nestretol.
Niekde tam tak vzniká na nápev horehronskej piesne „Ameriku som zvandroval“ pieseň nová:
Krížom krážom šli sme Walesom,
vítali nás celou cestou,
hej, hrajúci a spievajúci,
šli slovenskí hudobníci.
Na píšťalky na fujarky,
na rolničky, na husličky,
Hej, na dupáky bubon veľký,
s ozembuchom na odzemky...
Ozembuch narýchlo vyrobený z naplaveného dreva kardifského kráľovského parku má na sebe znamenie Kráľovej hole. Idúci po hlavnom meste, neraz aj hrajúci, odzdravujeme mestským svetákom, ktorí nás už poznajú a zďaleka mávajú. Kvôli ceste a poznaniu človek vyzve Bytosti aby sme na hodinu zahrali aj na ulici. Briti dávajú také nejaké malé mince, aké sme ešte azda ani nevideli. Najviac peňazí dáva mnohopočetná, napohľad arabská rodina. „Dóbre , chlapci, dóbre hráte“, nakoniec vysvitne, že domnelí Arabi sú Cigáni z Rožňavy. Pristavia sa aj dievčatá, ktoré pozývajú slovenských hudobníkov hrať na veľký večierok. Sľubujú nám pohostenie, zábavu a aj peniaze. Zdvorilo odmietame.
Ešte nejaké stretnutia s Waleskými hudobníkmi a speváčkami. S výrobcom a hráčom na akýsi stredoveký slákový nástroj – človek si už nespomína meno ani priateľského výrobcu a ani nástroja. Stív má pre nás prekvapenie. V jeden deň nás zavezie k hudobníkovi, ktorý vraj žije v lesíku. Na mape sme les nenašli, ale je to priestor okolo potôčka porastený stromami a krovím – bývalý mlyn. V prerobenom mlyne žije gitarista – Dylan Flower. Zhovárame sa a zdvorilo sa pýtame, či by mohol aj hrať. Hrá so ženou, ktorá ho sprevádza na violončele. Na konci návštevy nám ponúka svoje nahrávacie štúdio zdarma na jeden deň. Škoda, že už taký deň nemáme, všetok náš čas je presne spočítaný. Na jednom z koncertov, v meste Brechva, zabezpečí Stív živú nahrávku, z ktorej časť vydáme na CD „TRAJA VO WALESE“.
JELENÍ SKOK
Vystúpenia na školách berieme ako náročnejšiu rozcvičku. Niekedy nie len hudobnú, ale aj telesnú. V jednej škole sú takmer výhradne deti indického a afrického pôvodu. Tlieskajú a nakoniec aj dupocú, že napriek ozvučeniu máme čo robiť, aby nás bolo počuť. V jednej pesničke, kým Dobyrad hrá na doby, s Bohdanom odzemkujeme a hajdukujeme a na konci piesne Dobroslav na pódiu vyskočí, vo vzduchu urobí roznožku a dopadne medzi deti. Tie šalejú. Po vystúpení sa školská inšpektorka pýta deti, či máju na týchto troch sirov zo Slovenska nejakú otázku. Prihlási sa jeden čierny chlapček, že otázku má: „A mohli by títo sirovia zahrať ešte raz tú pesničku s tým veľkým skokom na konci? Smejeme sa. Samozrejme, hráme ju znova, krpčíme a Bohdan na konci dá ešte jeden valaský skok.
Čo je tu pre cestu a poznanie dôležité – okrem vlnení nášho ducha, ktoré Kelti a Anglosasi sú schopní dobre prijať, zistiť stav prírodného duchovna v keltskom Walese. V mnohých smeroch je tam stav chabší, ako stav slovenstva na Slovensku. Pri obelisku v parku plechovky od piva, keltský básnici a hudobníci vedia spravidla len angličtinu, velský jazyk vie sotva každý piaty Velšan a to zväčša starší. Pri hlbších rozhovoroch vysvitne, že keltské skupiny v Británii nezvyknú keltskú hudbu spájať s keltským duchovnom. Toto a skutočnosť, že my spájame pôvodnú hudbu s pôvodným duchovným poňatím, vzbudzuje obojstranné prekvapenie.
Po vystúpení v jednom meste sa nám Stív postará o zážitok – berie nás do keltskej krčmy, kde hrá na husliach huslistka z Bretónska a starovelskou technikou hlavového hlasu, ktorá je vraj už takmer zabudnutá, spieva speváčka – zjavne afrického pôvodu. Spieva len ona, nik sa nepridáva. Pýtame sa na piesne – či sú ľudové. Že skôr historické. Chceme sa naučiť aspoň jednu ľudovú pieseň z Walesu. Ale nepozná ani len najjednoduchšiu ľudovú pesničku v keltskom jazyku. Dokonca ani Stív, a ten je vedúci kultúrnej spoločnosti. Ľudová hudba tu už – zdá sa – zanikla. Posmutnejeme. Chutnáme pivo – je doliate po okraj, bez peny. Človek piva nerozoznáva, ale chutí nejako divne, určite inak ako pivá na Slovensku a v Čechách. Pýta sa Dobyrada, lebo ten sa v tom vyzná. „Naše mi chutia viac“, vraví.
Stív zariaďuje veci skvele. Stará sa, aby o nás vedeli v tlači. Človek dáva rozhovor keltskému hudobnému časopisu pre Wales, Írsko, Škótsko a Bretónsko. Redaktorka priznáva, podobne, ako školská inšpektorka, že obrady označované ako keltské sú spravidla nové – niečo z obdobia národného obrodenia, ale zväčša až z konca 20. Storočia. Naše ľudové piesne pôvodného, prírodného vyznania, ako „Načo sú mi načo“ a „Hory moje hory“, ktoré im aj prekladáme, nám len závidia, nič podobné už nemajú. Prevalcovaní Britmi, ktorí skupujú velský vidiek. Človek si číta ten časopis, teda – preskakuje – v rámci rozsahu svojej angličtiny. Aha, tuto je skupina „Malinky“. Znamená to niečo v anglickom jazyku alebo v jazyku keltských rečí? Stív krúti hlavou. Maliny sa povedia po anglicky raspberries. Po chvíli pátrania vysvitne, že speváčka v skupine je Poľka.
Po poslednom vystúpení v hlavnom meste si uvedomujeme, že všade sme mali hojnú účasť. A v porovnaní so slovenskými koncertami sa nám zdá, že všade sme mali skvelé nazvučenie. Uvažujeme, aké by to bolo, keby sme na Slovensku mali takého človeka, ako je Stív. Ideme spolu na večeru. Je po všetkom. Máme za sebou hustú prácu a more zážitkov. Vstrebávať a vyhodnocovať ich budeme asi až doma.
Sen: Drak sa snažil postaviť. Ale nešlo mu to. Bol už príliš vyčerpaný a opadávali mu lesklé šupiny. Ľud v bielych košeliach vo vyprahnutej krajine strácal nádej. Ale zo strany vychádzajúceho slnka dvíhal hore hlavu obrovský biely had so zlatou, ako slnko svietiacou korunkou. Dvíhal sa až k nebesiam. Vo chvíli, keď spojil Matku Zem s nebom, svet zažiaril a ľud v bielených košeliach jasal. Zo Zeme vytryskli pramene a všade vyrastali stromy, kríky a zelená tráva. To aj drakovi dodalo silu a vzchopil sa. Vyprahnutá krajina sa zmenila na obrovský posvätný háj.
Uviazanie sna do pamäti. Poloha vody odhaľuje ďalšie podrobnosti. Zajtra odlietame z krajiny, ktorá ma v znaku draka, do krajiny, ktorá má v povestiach hadieho kráľa, ktorému narastú krídla.
Keď sme prišli do lietadla,
letuška sa ku nám nahla -
Hej, že sú pekne cifrované
tie košieľky vyšívané.
Len poslednú slohu spievame tak, ako je už dávnejšie v ľudovom podaní:
Keď sme prišli pod tie Tatry,
slzy z oka nám vypadli,
hej, a to slzy od radosti,
že sme doma, v rodnej vlasti.
Na letisku kamera, pripravené veľké auto…A potom drahá Medza, hrad pustovníckej samoty. Ešte sa zastaviť v Hriňovej pre Borku. Ale si nám za tú chvíľu vyrástla. Stihne už len ranný spoj. Lesaniny sa čulo vypytujú. Pustíš im pásku, a Zuna, riaditeľka škôlky, sa najviac teší sa pri pohľade na výskajúce deti. A nemohol by si prísť s chlapcami raz zahrať aj do našej škôlky? Naše deti si púšťajú Bytosti a hádajú sa, kto bude koho hrať. No tak to veru musíme prísť. A zacvičíme si aj štyri živly, keď to majú tak radi.
Človek padá pod nákladom. Ešte pár stovák metrov do kopca a je na drahej Medzi vrchárskeho raja. Pokoj, kľud, žiadne hodiny. Buď pozdravený, ty hrad pustovníckej samoty. Padá na lôžko. Spev vtákov, šum listov, zvuky hmyzu. Ak je niekde domov, viac, ako vo všadedomoví, tak je to tu. Aj Borka sa teší. Ona je doma jedine tu.
O pár dní prichádza poľovník Braňo so zaťom. Na rukách má malého kocúrika. Tuto sme ti priniesli dar. Bielo-ryšavý, škamravý, s potkaním ostrambaným* chvostom a hlavovou prašivinou a s početnými blškami v riedkom kožúšku. Taký je škaredý, až je zlatý. Keď prídu o pol roka, nadšení ho nespoznajú. Z Murka bude urastený kocúr, s krásnou , čistou srsťou a veľkým, huňatým chvostiskom.
A teraz čaká človeka šnúra s Bytosťami po rodnej krajine. Uvedenie novej nahrávky – Bytosti hore.
Snímky: archív -RC-
Keď sa vám páčia Žiarislavove články alebo hudba, alebo aj články aj hudba a chcete podporiť dobrú vec, podporte naše jedinečné nové CD OŽÍVAJÚ v tejto verejnej zbierke!
