Všetko, čo sa deje v našom vesmíre, je zákonité. Aj náhody sú zákonité. Zákonité je, že voda padá zhora dole a že oheň horí zdola hore. Zákonité je, že Zem sa točí a že obieha okolo Slnka. Zákonité je, že svetlo a zvuk sa šíria určitými rýchlosťami. Zákonité je, že prejavene živé bytosti sa množia, rodia a umierajú. Zákonité je, že živa sa nestráca, že sa premieňa, že voda sa vyparuje a následne zráža, že bytosti majú vedomie, že to vedomie sa vyvíja ako aj ich telá sa vyvíjajú, zákonité, je že túžime po poznaní a že poznanie je dobré na prežitie. A keďže všetko, čo sa deje v našom svete, v našom celosvete, v našom Všemíre, keďže všetko je zákonité, prirodzene by sme mohli uvažovať, že aj vznik nášho sveta bol zákonitý. Či už to bol veľký tresk ako časopriestorová udalosť, alebo či – ako to vnímali naši predkovia, svet stvoril praboh Svarog z vesmírneho ohňa, či to vnímame tak, alebo tak, alebo aj inak, pri pohľade na všetku zákonitosť vesmírnych dejov môžeme vnímať, že nielen to, čo sa dialo potom – rozbíjanie a skopovanie, zrážanie živohmoty do hviezd, obežníc, hviezdnych sústav, preskupovanie živy do živlov, vznik prejaveného života v podobe jednoduchších jednobunkových živočíchov a následný rozvoj telesných a vedomých podôb množiacich sa, rodiacich a zanikajúcich bytostí – toto všetko ak je zákonité, to všetko, čo sa dialo po tom, po zrode nášho Vesmíru, tak my môžeme vnímať, že aj samotný vznik vesmíru bol zákonitý.
Ak vnímame v rovine silových javov, tak veľký tresk bol zákonite zákonitý. Ak vnímame v rovine živého stvorenia, tak Stvoriteľ, či už ho nazveme Svarog, alebo inak, stvoriteľ tiež stvoril Vesmír zákonite. Ako tvoríme my naše výtvory? Z hmoty, síl a vedomia, ktoré už je, stvoríme niečo nové, ale prísne vzaté to všetko len pretvárame. Naše „tvorenie“ je v skutočnosti pretváranie. Aj vznik nášho Sveta bol zákonite taký. Ak by sme to vnímali tak, že ho stvorila živá sila, veď keď je vo svete život, tak prečo by aj tvorivá sila nemohla byť živá, živé zo živého sa rodí, ak tento svet stvorila živá sila, tak ako to bolo? Stvorila ho, lebo chcela, alebo ho stvorila, lebo musela? Ako my vytvárame veci? Že chceme, alebo že musíme? Mnohí si myslia, že preto, lebo chceme. No dobre, skúste dokázať, že to tak je. Skúste nič nerobiť. A zistíte, že to neviete. Neviete nič nerobiť. Chcete, lebo musíte chcieť. Robíte to, lebo to musíte robiť. Neudržíte tú živu v nehybnosti. Je to vo vašej povahe. Robíte to zákonite. V závislosti od svojich predkov, od duchovného a telesného dedičstva, i od súčasných podmienok. Človek v dobe kamennej štiepe z pazúrika, úplne zákonite. Človek v dobe plastovej už bežne nepíše na brezovú kôru, alebo sušenú kožu vtáčím perom, ale umelým, prípadne počítačom. Tvorí veci, ktoré okolo seba vidí, vo nesmiernej väčšine tvorí, čo už videl, vie to len trochu pozmeniť. Sleduje osy, ako vytvárajú „papierové“ hniezdo z dreva, a pokúsi sa vyrobiť papier už nie z papyrusovej trstiny, ale – tiež z dreva. Vytvára padák pri pohľade na semienko púpavy, zips kovový i suchý podľa vtáčieho pierka, lietadlo podľa vtáka… Napodobňuje, pretvára, pozmeňuje. Je zákonité, že aj náš svet musel vzniknúť nie doslova stvorením, ale pretvorením. Ak by ho vytvoril Svarog, tak použil na to silu a pretvorením tejto sily vznikol svet. Ak uvažujeme v rovinách silovedy, aj tak zákonite vnikol tento svet pretvorením. Ak by sme vnímali stvorenie ako živý počin, a predkovia to tak chápali, a aj dnes možno z istého hľadiska vnímať sily sveta ako živé, keďže ich následkom je aj prejavený život, ten je tiež zákonitý, ak by sme vnímali stvorenie ako živý čin, tak ľahko pochopíme zákonité uvažovanie predkov – že Svarog-stvoriteľ stvoril svet a keďže svoju silu minul na takéto veľké dielo, prenechal priestor následným silám a ich javom. A tak predkovia vnímali ďalšie sily v podobe bytostí, ktoré prevzali živý chod Vesmíru, tie sily vnímali ako bytostné, živé, sily, ktoré riadia náš svet. Živa, Perún, Veles, Mokoša… Nevnímali to tak, že by Stvoriteľ stále všetko sám riadil , vnímali to tak, že zodpovednosť za chod chod sveta prenechal aj ďalším silám. Ak uvažujeme v rovine silovedy, v rovine silohmotných dejov, výsledok je podobný: Veľký tresk sa už stal, je napísané vo vesmíre, v jeho hmotách a hlavne žiareniach, pred akou dobou sa to stalo, je to napísané v následkoch tejto udalosti (vzďaľovanie hviezdnych sústav…), vznik vesmíru sa už stal a táto udalosť zanechala ďalšie dianie na zákonitom vývoji ďalších silodejov. A my sme takisto malí páni na to, aby sme boli s nimi v rozpore, ako boli predkovia malí páni na to, aby rozkazovali bohom, alebo aby ich ničili.
Dnes si mnohí myslia, že predkovia si vytvorili náboženské vnímanie, lebo si nevedeli vysvetliť prírodné deje. Avšak možno to chápať aj inak – predkovia mali náboženské vnímanie, lebo si vedeli vysvetliť prírodné deje, a to práve týmto spôsobom. Aj dnes my máme svoje bájky, ktorým v nejakej dobe veríme, lebo si nevieme vysvetliť prírodné deje. Napríklad bájka o atóme. Atóm je ľudský výmysel, ktorý nezodpovedá, prísne vzaté, nezodpovedá to skutočnosti. Pretože atóm znamená nedeliteľný, je to starogrécke slovo, predstava nejakého hrášku, základného hmotného prvku, z ktorého zoskupovaním vzniká hmota. V skutočnosti je základom hmoty živa. Sila. Kvarky, superstruny ako základné častice vypočítané v 23-rozmernom priestore, to je ale hudbička na superstrunách, tie naše deje; zo silových častíc sú zložené atómy, atómy nie sú nedeliteľné, vieme ich deliť, pretože sa delia aj bez nás. Takí sme my páni. Vo vesmíre stále maličkí sme. Ale – máme jeden veľký dar. Môžeme chápať tento svet. I keď – má to svoje zákonité hranice. Ktoré môžeme zákonite prekračovať. V rámci svojich daností, schopností a ich zušľachťovania.
Pokračovanie nabudúce.
Ak sa Vám páčia naše články a chcete podporiť našu činnosť, môžete prispieť jednorázovým darom, alebo trvalým príkazom tuto: CHCEM PODPORIŤ