Pred 13 rokmi práve v seční, sa koze Sivke – dcére od Vážnej, čo dávala denne 4 litre mlieka, malá krásna kozička. Podľa svojho sfarbenia dostala meno stepná. Mala krásnu trávovohnedú srsť pozostávajúcu z odtieňov suchej trávy a na tvári mala svetlé kamzíčie pruhy. Od smrti jej babky – mladej Divky – to bola prvá kozička s kamzíčimi pruhmi, jej otec Divkyn ich nemal ale Stepnej naskočili. Keď vrhla prvé mláďa, ukázalo sa, že má pekné vemeno, čo sa dá ľahko dojiť. Narástla jej pekná svetlá brada a bola to koza utešeného vzhľadu a ďalších dobrých vlastností. Človek si dal pozor, aby si ju príliš okato neobľúbil, lebo Divka – koza krásneho vzhľadu a neskutočnej dojivosti – tak obľúbená – skončila rýchlo a nedobre.
Stepnej sa do jej brady občas zamotali semená repíka a bodliaka a tak jej tú bradu človek neraz rozčesával a ona to mala veľmi rada. Po celý život to bola „privolávačka stáda“. Aj tohto roku sa táborníci a hostia divili, ako človek zakričal do hory „Stepnááá – kóza koza kozááá, Stepnááá a ona pribehla ako prvá, vzala si z vedierka trochu šrotu a nechala si rozčesať bradu. Priviedla tak celé stádo. Bola to silná koza, ktorá v stajni si držala svoj vodcovský priestor, ale v poslednej dobe sa už tak nevrhala do zápasov, hlavne nie so Žurbienkou, z ktorá z nedorastenej, predčasne nabratej kozy medzičasom dorástla do mohutných rozmerov a založila žabí klan – všetky jej potomkyne majú žabacie mená, ako Rosnička, Skokanka, Kunka… Stepnej potomkyne majú v závislosti na podobnej farbe srsti mená porastov a lúčnych útvarov, ako Tundra, Savana, Lučina, Medza, Stepka a Polianka… Niektoré sme predali, niektoré strhli dravce, ako krásnu Polianku, niektoré sú v chove. Stepná si teda „vychovala“ mocný klan a podľa toho sa aj správala. Nebola bitkárka, ale bola to silná koza.
Tesne pred Zimným Slnovratom vyvanula koza Čiernonožka. Zanechala dobrú dojku Hnedonôžku, tá šla do iného chovu s Kunkou a k tomu sa jej v poslednom roku ešte podarilo odchovať Zlatonôžku. Čiernonožka bola kedysi ako mladá koza predaná do iného chovu pri Košiciach, ale ten skončil a tak nám ju vrátili. Po návrate bola najlepšou dojkou a uvedomovala si, ako jedna z mála, výnimočnosť nášho voľného chovu, keďže bola aj v inom, a u nás bola ako med. Medzičasom sme ju ešte raz predali na Klenovecké lazy, ale tam chov tiež skončil – úhynom väčšiny stáda a vrátili nám ju chorú. Mesiac ležala v ohrade pod domom ,vyzeralo to s ňou zle, ale potom začala chodiť a vyliečila sa. Jej vôľa byť v našom chove bola silná a znovu začala dojiť. Ale keď sme videli, že teraz už melie posledného, vo veku 13 rokov, bolo nám smutno. V posledný slnečný deň pred Slnovratom vyšla na dvor, ľahla si do studeného blata a odmietla chodiť. Tak jej človek priniesol železnú drôtenú podsadu zo starej postele, naložili sme ju na ňu a odtiahli ako na sánkach do ohrady pod dom, kde ležala na slnku. Ešte ochutnala trochu šrotu, ale už v podstate nejedla. Keď zapadlo slnko, jej duša sa vzniesla nad Medzu a rozplývala sa v miznúcom slnečnom svite. Človek urobil obrad odprevadenia , kožu so zimnou podsadou zavesil na pôjde a mäso rozštvrtil pre čuvačov. Keď sa potom človek smutne pozeral na stádo, uvedomil si, že máme už len jednu takú starú kozu a to – Stepnú.
Stepná na Nový rok nevyšla zo stajne a nešla na pašu. Dali sme jej seno a trochu šrotu, ale žrala len trochu. Bola chudá a slabá. Na rozdiel od všetkých ostatných kôz, ktoré sú silné a dobre stavané. Človek si neochotne uvedomil, že možno prišiel jej čas odchodu. Večer ju ešte išiel pozrieť do stajne. Ležala na svojom mieste, ale nejako zvláštne, hlavu mala bokom. Oči mala pootvorené, v nich len jemný, nehybný svit. Práve vyvanula. Človek ju pohladkal, naposledy jej pohladkal bradu a uvedomil si, že už ju nikdy neprivolá. Pochválil jej dary. Ako ju hladkal, prišli aj ostatné koza a hľadeli na nehybnú prababku. Dotkli sa jej ňufákom, jedna po druhej a – odišli. Človek si uvedomil, že ešte nikdy nevidel, že by sa kozy takto zišli pri uhynutej družke a takto ju pozdravili, dokonca aj jej rivalky – a odišli si ľahnúť na miesto. Stepná sa tešila nevídanej úcte nie len v našej rodine, ale aj v stáde. Rád ju dojil aj malý vrchár Rodan, ktorý pri nej dorástol, mala ju rada aj Ladomíra a obľúbila si ju aj Divodara, aj iní, ktorí tu boli, dojili a obľúbili si jej povahu. A aj keď už nebola najsilnejšou kozou v stáde, dokonca aj najväčšia bitkárka Žubrienka do nej nezapárala a uznávala jej osobný priestor. A nakoniec – odišla tým najdôstojnejším spôsobom. Oznámila to, rozlúčila sa, posledný krát si ľahla na svoje miesto a vyvanula.
Človeku sa do očí natlačili slzy. Ešte šiel narúbať dreva do chyžky a potom sa pozrel do rodovej knihy kôz, či mala naozaj 13 rokov. Mala. Narodila v tom istom roku, ak Čiernonožka. A teraz sú obe starešinky preč. Ráno jej dá posledný kus, urobí obrad chvály a odprevadenia, stiahne kožu a mäso rozseká pre psov. Najlepšie kosti odloží na píšťaly, lebku s rohami vyvarí a pripraví do kúta kozích predkov – nad stajňu. A vezme aj šľachy na výrobu šípov, lebo treba cvičiť aj pernú silu, behom týždňa sme prišli o tri mladé ovce. Na zimu nám ostalo 14 dojných kôz. Do toho človek neráta mladé, čo budú rodiť na jar ako prvostky. Z nich je ešte niekoľko kôz objednaných do chovu, kde kozy vykántrili vlci. U nás už nijaká nie je taká stará, ba ani podobne stará, ako tieto dve. V prírodnom chove, kde sa dojné zvieratá pasú tam, kde aj dravce, sa takého veku dožije len máloktorá.
Človeku sa snívalo, že lieta na voze v záprahu obrovského jastraba. To znamená, že treba prehliadnuť pozemok a zanechať na ňom výstražné značky. Ale predtým – vybaviť Stepnej jej poslednú cestu. Chvála za dary, Stepná, za dvanásť rokov dojenia, za tisíce litrov mlieka, za krásne kozliatka a nakoniec aj za to, čo po tebe ostalo a posilní to čuvačov. Tvoja veľká, zimná kožušinka bude čestnou halenou v našom dome a bude nás hriať v studenej zime ako i spomienka na teba. A vlastne to najcennejšie, čo po tebe ostane, bude spomienka – na kozu, ktorá na zavolanie pribehla z paše a priviedla celé stádo, na kozu, ktorej človek česal briadku a ktorá sa prišla pohladkať hocikedy sa chcela porozprávať svojim kozím spôsobom, pozdraviť, vyjadriť spoluúčasť na našom prírodnom, lesnom živote v tomto malom kúsku sveta, ktorý ale v skutočnosti znamenal veľkú a dobrodružnú pašu. A za to ti veľká chvála!