Streľba

Úryvok z knihy „Na vrchárskom chodníku“ – Žiarislav

Bol práve na dvore, pred domom. Divne zakrákal krkavec. Bola nedeľa. Ráno sa vrátil zo šnúry a bolel ho zátylok. V mestách sa mu zväčša nespí dobre. A k tomu nepriaznivá životospráva. Vyčerpanosť sa spojila s nepohodlným driemaním v aute cez prestávky na ceste a z chrbtice sa bolesť premiestňovala do zátylku. Vo chvíli sa obe čuvačky strhli a vybehli hore stráňou. Len čo sa stratili za kriakmi, hneď spustili zúrivý štekot. Štekali nie tak ako na líšku, ani nie tak ako na medveďa. Štekali ako na cudzieho človeka. Zrazu zahrmel výstrel. Výstrel silný, z pušky, a vzápätí ešte jeden. Silný, ako z guľovnice, a skôr ako doznel, ozvalo sa zavytie a skučanie psa. Človek zareval, vbehol do domu pre valašku a bežal šikmo hore kopcom. V tej chvíli pribehla Snežka. Bola skrvavená. Vpredu, na boku hrude. Krv jej stekala i po zadnej nohe. Narýchlo ju prezrel a bežal ďalej hore. Prišiel na miesto činu. Na kriakoch boli dva chuchvalce bielej čuvačej srsti a na tráve krv.

Sto metrov nad domom, uprostred pozemku, zločinec postrelil Snežku a zmizol. „Zloduch, Boh ťa vidí! Hrom ti do košele, Parom páral, toto sa ti vráti!“ rozliehal sa po stráni hromový hlas. Pytliaka nikde. Krkavec zakrákal na západe. Označil ho. Poznal, že tam zmizol, darebák. Ale nepôjde mu hneď po stope. Psa treba prezrieť. Práve teraz, keď je oslabený… Ale – možno aj práve preto sa to stalo teraz, keď nie je v sile. Duch tak nechráni raj ako inokedy. Narušiteľ strieľal a ušiel. Človek sa vrátil k domu. Vbehol do komory, kde jeden z koncoročných návštevníkov nechal niekoľko šúľkov zábavnej pyrotechniky, ktorú tu nesmel použiť a dva šúľky škrtol na dvore. Znelo to ako dva výstrely.  Teraz už podrobne preskúmal Snežku. Darebák mieril na srdcovú komoru, ale guľka minula stred hrude. Vbehla cez prednú slabinu pomedzi hruď a nohu, pričom roztrhla kožu na oboch stranách. Ďalej letela po koži popri trupe a vyletela skoro tak isto zo zadnej slabiny.
Aj vzadu roztrhla na stehne kožu a kus svalu a potrhala kožu, ktorá pokrýva brucho. Neskutočné šťastie v nešťastí. Sučka, ani nie rok stará, musela byť v okamihu výstrelu práve trochu stočená. Ak by guľka šla len o pár centimetrov viac do vnútra hrude, vytrhla by psovi rebrá a vyvalila črevá. Ak by šla len o pár centimetrov viac zvonku, odstrelila by jej kosti na nohách, a ak by neroztrieštila holene, otvorila by tepnu a vytrhla svaly. Bol len jediný priechod, ktorý nespôsobil veľkú škodu a len jediná poloha tela, v ktorej to bolo možné. „Snežka, ty si sa druhý raz narodila,“ hovorí odrastenému šteňaťu, ktoré pri prehliadke občas zaskučí. „No nič, nič ti s tým nespravíme, to sa ti zahojí,“ hladká Snežku. „Statočná si ty ochrankyňa, chránila si to tu pred pytliakom. Dóbre,“ chváli ju. Ide sa umyť od krvi k čurke. Pri zvuku padajúcej vody na chvíľu zastane. Jeho duch sa uvoľní a vznesie. Aha – šiel na západ. Do tváre mu nevidno. Ale chôdza, tá chôdza je mu povedomá.

Zmývajúc Snežkinu krv, uvažuje. Len jedného človeka tu videl sa motať. A vie o ňom, že má pušku. Ten tu kedysi chodil poľovať. Ale mohol to byť ktokoľvek. Pred usadením, keď tu nik nebýval, sa tu strieľalo naľavo-napravo. A niekto si tu zjavne uplatňuje nepísané právo lovu. Aj keď už neoprávnene.

Na druhý deň šiel do dolinky. V dedine po chvíli rovno postretol toho, čo sa niekoľkokrát túlal kolo usadlosti. „Dobrý deň. Viete, kto mal v nedeľu poľovačku?“ oslovil ho. On sa len zasmial: „A čo, zastrelili vám psa?“ Táto odpoveď ho až tak veľmi neprekvapila, len naoko: „A vy to odkiaľ viete? Doteraz som to nikomu nepovedal.“ Chlapík sa len uškrnul a odišiel. Človek si povedal: „Musí vedieť, že pri takejto odpovedi sú len dve možnosti: Buď to bol on, alebo
niekto, koho poznal. Nemá čisté svedomie. A ešte sa aj správa povýšene. Strelec si myslel, že ak aj psa guľka nezabila, človek ho dorazil. Podľa tých dvoch slepých rán. No nič, viac mu o tom nepovie. Pes si ho zapamätá.“ Odvtedy, keď čuvače začuli výstrel, ktorý sa začas ozval kdesi na okolí, vždy vybehli od domu smerom, odkiaľ to zaznelo, a prudko sa rozštekali.

Pachuť tej príhody bola nepríjemná. Zostala aj po tom, ako sa Snežke zahojili rany po guľke. V miestach, kde letela guľka, jej zostala ružová koža bez srsti. Ako vyznamenanie za jej hrdinskú obranu.

Čo je to, keď v duši horí oheň, a nie je to láska? Keď to nie je ani príjemné slnečné svetlo? Boj. V ohrození sa to zapne. Vnútorný oheň horí v živodráhach a bytosť so zapáleným bojovým pudom má aj ohnivé myšlienky. Ponáral sa do rozjímania. Nemienil strácať silu zapodievaním sa
akýmsi darebákom, čo potajomky chodí po pozemku s puškou a skrýva sa. Podľa zákona vzájomného pôsobenia takáto vec človeka isteže ovplyvňuje, ale nemal by nechať spaľovať svoje srdce vo svári. To je prekážka na ceste…