Večer sa vrátili z paše kozy. Je predjarie, ľúty mesiac, prvá polovica februára, už kvitnú liesky. V podstate je ešte zima, ale taká oteplená. Živodara poznamenala, že Žubrienka možno bude rodiť, stojí pri stene a mekotá. Človek nosil kozám do stajne vodu a všimol si, že pôrod už začal. Žubrienka, ktorá dostala meno podľa toho, že bola malá a nedorastená, predčasne nabratá , je teraz vyrastená až prerastená. Je široká a veľká ako sud. Žubrienka síce už má pôrodné sťahy a trčí z nej kopýtko, ale stále stojí uprostred stajne, ako taký strážnik, a mláti ostatné kozy, ktoré jej včas neuhnú. Ale to, čo z nej trčí, nebolo kopýtko malého kozliatka, bola to skôr poriadna laba. Už čnelo z pošvy aj druhé a vyzerá to tak, že tie trčiace nohy kozľaťa majú veľkosť dvojmesačného capka. Isto to je capko, pomyslel si človek, a poriadne prerastený. Do panvového otvoru sa s labami hlava nevmestí. Čumáčik by šiel, ale lebečná časť nepustí.
No nič, počkáme, hovorí si človek a čaká do polnoci. Ale ani po polnoci sa stav nemení. Koza má sťahy, znovu a znovu, zúfalo kričí, tlačí, ale capisko nie a nie von – je jednoducho na ten panvový otvor priveľký.
OBROVSKÉ MLÁĎA V KOZE
Človek volá Živane Bačovke, čo robí s podobnými prípadmi, a tá napodiv v noci zdvihne. Keď dostane správy, radí – uviazať nohy a ťahať. Nemáme tu pôrodné úväzy, ale nájde voľajaké podkolienky a do nich chytá nohy capka, aby sa nešmýkali pri pokuse ho dostať von. Človek má za sebou stovky pôrodov, ale nijaký nebol taký náročný, ak neráta pôrod mŕtveho kozľaťa, ktoré šlo zadnými nohami dopredu. Toto vyzerá byť takmer neriešiteľné. Znovu volá Živane a tá spomenie ako možnosť cisársky rez. To by ale znamenalo smrť matky. Kozy, ktorá bola niekoľko rokov najlepšou dojkou v stáde a teraz – má do desať rokov, stále dojí slušne. Cisársky rez robil človek len raz , ale teraz ho robiť určite nechce. Budí Živodaru, vysvetľuje jej, ako prestrčí namastenú ruku do maternice a skontroluje, či naozaj tlačiaca sa hlava patrí k nohám a či nohy patria k sebe, lebo pri takom pôrode sa niekedy stane, že sa tlačia naraz dve kozlence a vtedy sa pôrodní hostitelia dopustia chyby a ťahajú nohu jedného s hlavou druhého, čo samozrejme nejde. Človek vtlačí zaseknuté kozľa späť do maternice Divodara sa odhodlá a svojou tenšou rukou vnikne do kozy. Urobí prieskum a hlási, že hlava patrí k nohám. Znovu sa človek pokúša dostať kozľa von, ale obrovské mláďa je jednoducho väčšie, ako panvový otvor. Bežným spôsobom neprejde. Nie tak, ako iné mláďatá, teda prednými nohami a hlavou súčasne. Skúšame druhú možnosť – jednu nohu s hlavou ťahať tak, aby druhá predná laba šla až za hlavou. Ani to nejde. Je už len jediná možnosť, ak nechceme kozľa roztrhať, alebo kozu rozrezať. Jediná možnosť je ťahať capka hlavou vpred a obe predné nohy pôjdu za hlavou. Bez pôrodných popruhov sa to dá robiť len tak, že sa vyviaže sánka za zubami do slučky a tak sa kozľa vytiahne. Človeku sa to zdá riskantné, obáva sa poškodenia sánky. Modlí sa k plodivej Mokoši o záchranu kozy.. Na to, aby prežila koza i kozľa, by ten zázrak musel byť dvojitý.
ZVNÚTRA VON A Z VONKU DNU
Na horskom, vzdialenom gazdovstve máme všeličo, ale nemáme tam pôrodné popruhy. Je to taká slučka, ktorá sa vlastne celkom nezatiahne a viaže sa v maternici za hlavu kozľaťa.
Nad ránom si na chvíľu zdriemne a hneď aj volá zaránka Petre zo Zapača. Tá práve našťastie nie je na konskej klinike v Košiciach, ale doma, na gazdovstve na Zapači, a keďže je zverolekárkou, človek ju hneď volá a pripomína jej, aby vzala pôrodnú slučku. Petra vyšliape kopec a pýta pevný papek na uviazanie slučky. Človek jej po chvíli podáva brestovú palicu na bubon, už o ňu viaže popruh, namastí si rukavicu a ide do kozy. Kozľa je veľké, fú, zadiví sa a ťahá. Po nejakej chvíli sa podarí vytiahnuť hlavu, za ňou ide dlhý, natiahnutý krk a nakoniec celé veľké kozľa. Capko padne do lístia stajňovej podstieľky a napodiv sa pohne. Zverolekárka sa diví, že ešte žije. Hovorí o prípadoch, keď po takomto ťažkom pôrode aj koza zhynula. Keď si zbalí veci, je už 10 hodín. Po takejto mimoriadke len vypustíme von kozy, zdojíme tie tri, čo treba, a ako si až neskôr uvedomíme, nerobíme obvyklú rannú prehliadku. Pri rannej prehliadky kôz, ktoré ešte majú rodiť, zvykne prezradiť podľa stavu pošvy a vemena, že koza môže v ten deň rodiť. Je to taká ospalá chyba, ktorá sa nám vypomstí.
Ešte človek oddojí zo Žubienky mlieko a malému Žubrinovi vtlačí do gágora šesť striekačiek mlieka. Pretože chudák capko má veľkú napuchnutú hlavu a aj pysk, že nevie cucať. A ešte má aj boľavé a ponaťahované nohy , takže na predných nestojí a na veľkej hlave má boľavú natiahnutú sánku, takže aj keby ste ho držali pri vemene, keďže nevie stáť, tak by nebol schopný sa nacucať.
Po prebdenej noci si predpoludním trochu zdriemne, ale poludňajšie slnko budí. Vstane, opáše si remeň a ide pozrieť dolné úle, z ktorých práve vylietajú na februárové prelety najčipernejšie včely. Okom z nejakého dôvodu zachytí o lesnú stráň, kde pod elektrickými drôtmi je paseka, ale vzápätí zas hľadí na včely. Z tej divnej stráne sa zrazu ozve tenučké zamékanie. Už aj tam beží, cez roklinu na tú paseku, a vidí tam kozu Dolinku a hneď pri nej kozička, ktorá hneď aj dostane meno Paseka. Kozičku berie do náruče a ťahá aj kozu, ktorá ju porodila, do stajne. Vezme si luk a šípy a ide na prehliadku pozemku. Pred dvoma dňami sa stratil baranček. Kto ho vzal? Vlk? Rys? Medveď? Cudzí pes? V diaľke začuje zvonček kôz. Chvíľu ide po ich stope a keď naďabí v pásme jalovcov na stádo, hneď ich aj spočíta. Už sa zvečerieva a vidí, že jedna koza – Čokoláda – má krvavé fľaky pod zadkom. Porodila, ale kozľa musela nechať na pasienku. Človek beží dolu svahom k domu a hlási mimoriadku Divodare. Už sa zvečerieva a tak berieme čelovky a zvonček, ktorý zvykne upútať pozornosť hľadaného zvieraťa.
SPLAŠENÝ TRISKÁČ A NÁJDENÁ LÚČINA
V najmenšej rojnici – Človek, čuvačka Čuva a Divodara , ideme od pastierne na konskú lúku, vyzerajúc kozliatko, ktoré sa mohlo narodiť kdekoľvek na hektároch a hektároch lesopasienkov a krkahájov. Nad lúkou sa rozdelíme a človek ukazuje na južný cíp konskej lúky, kde ho to ťahá – tam sa máme stretnúť. Strmo kráčajúc teda ide východnou stranou lúky, kým Divodara má ísť západnou, ale sa zdrží. Ako ide na vatrovú plošinku, tak si píska. Jej kôň prchkej povahy, sa pasie na balíkoch sena v prístrešku, do ktorého sa vtisol obdivuhodným spôsobom. Nežerie seno z kraja, ako kobylka Zorena, ale vtrepe sa pomedzi balíky až do stredu prístrešku, veď, keby tam náhodou bolo seno chutnejšie. Na pískanie sa Triskáč splaší, vylomí jednu podpornú sochu prístrešku, skočí na drevenú bedňu s domácim plátnom, ktorá má brániť vstupu, prelomí jej lepenkový vrchnák, vyvalí ju von a vysype. Splašený zavadí o latovú pomúrnicu a posunie ju o meter aj s ľahkými krokvami, pritom zavadí sa o úväznú šnúru a v snahe oslobodiť sa strhne zo strechy prístrešku obrovskú plachtu a dupotajúc trieli ku kolešni. Divodaru to úplne prebralo z únavy a snaží sa zistiť, či kôň je celý.
Človek len z diaľky počuje buchot a dupot, spojí si ho s Triskáčom a medzitým dôjde k tomu južnému cípu konskej lúky, zazvoní zvončekom, zaméka ako kozia matka a chvíľu nehlučne čaká. Zrazu sa mu ozve tenký kozací hlások. Kozie novorodeniatko stojí na lúke – živé a zdravé, už osušené. Človek ho berie na ruky a pri Vatrovej plošinke sa stretne s Divkou. Kozičke dávame meno Lúčina. Divka sa snaží nájsť svojho divého koňa, ale ten je ktovie kde a pri kolešni počítame kozy. Sme radi, že sa našli kozliatka z oboch mimoriadnych pôrodov, ale jedna koza chýba. Chýba Lesana, ktorá sa vlani narodila v lese. Takže nás čaká ešte jedno sliedenie.
LESANA RODILA V LESE
Hľadať kozu na desiatkach hektárov na strmom svahu porastenom stromami a kríkmi nie je také jednoduché. Aj keby to neboli také krkaháje, tak v noci hľadať kozu prírodného sfarbenia je dosť náročné. To môžeš blúdiť celú noc a nič nenájsť. Ale treba to dohľadať. Nemožno nechať kozu, ktorá porodila, a vysiela voňavé pachy, napospas dravcom. Lebo cez náš pozemok chodia nie len líšky, ale aj vlk, medveď i rys. A v noci ešte primŕza.
Človek odpáše remeň s kovaným osekávačom – veľkým nožom na presekávanie sa cez tŕnivu. Vedľa neho položí tuľajku so šípmi s kovanými hrotmi i malý šľachovaný luk. A položí i telefón. Železo a vlnenia totiž bránia jasnovidnosti. Podíde pár krokov od rušičov a kľakne si na zem, chytí ju rukami a položí na ňu čelo. Po chvíli sa zdvihne. Divodara čaká. Ako ? Už sme dohodnutí, že ideme do starého sadu, lebo máme podozrenie, že tam bola čuvačka Bela a tá zvykne vedieť, kde je stratená koza. Sprevádza rodiace kozy a odmenou jej je plodový koláč. Ale človek sa nechystá rovno do starého sadu ale ukazuje na paseku, kde už dnes raz bol a našiel tam kozu Dolinku s čerstvo porodenou kozičkou Pasekou. „Ukazuje to, že by sme mali vyraziť okľukou, cez ten priesek, zdola, a až potom ísť hore na starý sad“. Ideme na paseku a tam sedí čuvačka Čuva a stráži kozliatko, ktoré sa narodilo spolu s tým nájdeným popoludní, ale bolo zjavne skryté niekde v bonsajovitom poraste čiastočne spasenej paseky. Divodara kozliatko odnesie do stajne, kým človek skúma stopy a zamieri do starého sadu. Na konskej lúke sa stretneme, je tam aj Divodara aj Bela a ideme smer starý sad. Divodara sa nechá viesť Belou, ale k ničomu to nevedie. Človek ide nad Starý sad k hustej a dlhej tŕnive. Tam sa mu zazdá, že počuje zamekanie. Nie je si celkom istý, či to naozaj, alebo či je to len duchovný hlas, ktorý upozorňuje na prítomnosť hľadaného zvieraťa, ale v podstate je to jedno, pretože už jasne cíti že to čo hľadáme je blízko. Zrýchli pohyby a snaží sa dostať na vrch tŕnivy, ktorá ohraničuje starý sad a poskytuje útočisko zajacom a jazvecom. Ale ani plazením sa tam nedá prejsť. Tak to obehne naokolo, snorí v tŕni, trochu sa obávajúc, či tam koza nie je zachytená o obojok. Ale nie je. Hore, už celkom nad tŕňami , pod osikami sa v tme sa blištia oči a pri nich malé svetielka. Je tam koza Lesana s dvoma, ešte vlhkými kozliatkami.
Dnes to teda boli 4 pôrody – jeden ťažký v stajni a tri na pasienku. Všetky zvieratá sme dohľadali a všetky sú zjavne v poriadku. Isteže by sme mohli držať kozy zavreté a pôrody by sa udiali v stajni. Ale tak by sa stalo, aj keby mimoriadny pôvod nerozbil deň a ráno by sme prehliadli možné rodičky a zadržali ich v kolešni. Tak sa to stáva v iné dni. Ale na Ceste je to tak, že z času na čas nás čakajú skúšky. Tú dnešnú sme zvládli. Zverolekárka Peťa sa niekoľko krát pýtala na kozu Žubrienku a capka, ktorého vytiahla pôrodnou slučkou. Obe zvieratá sú v poriadku a tešia sa zdraviu. Žubrienka po pár dňoch zveselila a keď začala biť ostatné kozy, bolo nám jasné, že už je v poriadku. Capkovi Žubrinovi odpuchla veľká hlava a skáče ako ostatné kozence. Má sa k ľuďom, keďže sme ho kŕmili prvý týždeň života. Aj Lučina, ktorá sa narodila na konskej lúke, je nadmieru spoločenská, človek ju doniesol na rukách a dal jej piť niekoľkokrát tak, že jej do úst strčil cecok jej matky prvorodičky. Lučina prežila a je nadmieru živá – rozbehne sa proti múru stajne, vyskočí, odrazí sa z kamennej steny, vo vzduchu sa zvrtne a skočí na nohy, ešte rozbehnutá skočí na nohu človeka, odrazí sa a takto pobehuje, kým Žubren ožužláva nohavice. Ostatné kozlence nášho plemena Slovenskej kozy karpatskej sa bavia medzi sebou. Splašený kôň Triskáč sa ukázal na kolešni až na druhý deň a tváril sa, že sa nič nestalo. Prístrešok sme opravili v daždi s píšťalovým učeníkom, ako ste čítali v minulej časti vrchárskeho zápisníka. Inak je tu každý deň iný. Našťastie. A aj keď by sme sa mohli sťažovať na všeličo, nesťažujeme sa. A hlavne nie na nudu. Toto nebezpečenstvo nám tu určite nehrozí.