Zdupotali kone. Pribehli aj kozy. Ovce sa krčili v prístrešku. „Tato, vonku je niečo, ako cudzí pes, ale nevyzerá to ako pes, vyzerá to ako vlk!“ Malý vrchár včera veľa majstroval, kreslil hral sa a neprebral dosť učebnej látky, tak u človek navrhol, aby si natiahol budík a vstal zavčas ráno. Aby si dopoludnia prezrel učebné osnovy a popoludní aby sme mohli robiť, čo chceme. A vďaka tomuto postupu uzrel to, čo uzrie len málokto – skutočného vlka, na tridsať krokov od seba. Keď zakričal na tatu, človek najprv pohľadom pohladil ovce, čo sa krčili v kope pod jedálenským prístreškom. Vzápätí mu pohľad padol na vlka, ktorý stál – ešte stále obrátený k ovciam – na stráni, ale o čosi vyššie, ako ho videl malý Vrchár. V tej chvíli sa človekove oči stretli s vlkovými, zelenožltými. Nebol sivý, bol sivohnedý. A mal krásny huňatý chvost. Pozerali sme sa na seba . Vlk hovorí: „Tak ty si tu pán? Ty to tu držíš?“ Človek: !Som tu. Tieto zvieratá sú pod mojou ochranou!. Vlk: „Videl som. A chlapca pred domom. Aj ovce v prístrešku, ako ušli. Som na love. Asi pôjdem ďalej“. Človek. „Hej. Choď.! V tej chvíli malí vrchári hodili človeku luk a šípy, ako keď ide hľadať stratené, či roztrhané zviera. „To netreba“, pomyslel si človek. Pri prístrešku je všetkých jedenásť oviec. Človek vykročil hore horou. Malý vrchár pobehol naokolo, zdalo sa akoby bol vo vytržení. Človek sa stratil v stráni…
Celý článok čítajte TU
