Keď človek nemôže robiť to, čo bežne robí, kladie si otázku, čo vlastne môže robiť. Takýto Zelený štvrtok si nepamätáme. A nepamätáme si ani takéto jarné sviatky. Vlastne si nepamätáme nijaké obdobie, v ktorom by sme boli toľkí v stave takejto núdze. Pamätáme si len – keď sme boli chorí, alebo výraznejšie zranení. Vtedy sme boli obmedzení, ale naše okolie bolo spravidla „normálne“.
Z KOLOTOČA KOLU
Naši predkovia verili, že Zem je živá. Moderní vedci im to vyvrátili. Jedni dokázali jej zloženie, druhí jej umiestnenie, iní dokázali jej vznik a vývoj a ďalší jej neživosť, na prvky ju rozpitvali. Živá Zem bola v mysli mnohých zrazu neživá. Akoby sme našu Zem zabili. Z hľadiska prísne materialistického sme vlastne prišli na to, že aj tak živá nebola a že sme predtým žili v ilúzii. Postupne sa začal strácať vzťah človeka k živej Zemi, ktorá je mu Matkou, odkedy sme sa stali len dedičnou závitnicou – DNA ovenčenou väčším telom, a v našom vnútri, ktoré sme nazývali dušou, sa začala rozhosťovať bezútešná prázdnota. Svoju základnú otázku – kto sme a kam smerujeme – sme vytrvalo odbíjali civilizačnou, najnovšie kapitalistickou krútňavou, v ktorej sme na ňu vlastne ani nemali čas. Pokiaľ sme nemali čas uvažovať nad zmyslom, smerom a spôsobom našej cesty a uspokojili sme sa s vyhlasovaním prísahy dobovým mocnárstvam, pokiaľ sme svoj život chtiac-nechtiac nechali prúdiť v ohraničení výplat, nákupov, odovzdaných poplatkov, ktoré nás nútili ďalej zarábať a nezastať, zarábať už nie zem, zarábať už nie cesto, zarábať už nie – mnohí – ani potomstvo, zarábať peniaze, ktoré jestvujú v obrazoch jednotiek a núl počítačov, zarábať peniaze, ktoré na rozdiel od Zeme, živlov, plodov vlastne jestvujú len vo svete našich predstáv, a z prísne materialistického hľadiska je ich jestvovanie vlastne otázne, pokiaľ sme vieru ohraničili kapitálom a slobodu zvrchovanosťou jeho moci, pokiaľ sme sa držali v tejto civilizačnej krútňave, bolo vlastne všetko akoby v poriadku. A zrazu nás z nej niečo vyhodilo. Z tej krútňavy. Kolotoč sa zastavil a my sa tackáme. Naše „A predsa sa točí“ je upäté na kolotoč. Nie na Matku Zem. Akoby bolo psou povinnosťou prírody donekonečna plniť naše bezberehé priania nekonečné spotrebné túžby, akoby bolo jej psou povinnosťou uspokojovať naše bezbrehé koristnícvo.
HÁJE PADLI, PUKY POVSTALI
Áno, aj predkovia zberali, lovili, pestovali, brali ale boli schopní úcty – úcty k tomu , čo nás presahuje. Aj chvála úcte brali s mierou. Chválili dary prírody a keďže bola živá a plná nielen telesne, ale aj duchovne, chválili duchov – uctievali prírodné živly, uctievali posvätnosť poriadku sveta, ktorého sme deti – uctievali posvätné háje, kde neplatila ani mocenská politika, preto v nich bolo právo nedotknuteľnosti – platilo v nich prvé právo azylu. Tam sme prisahali na strom, na kameň, lebo ducha sme sa dotknúť nemohli. Nie rukou. Len dušou. Splývali sme s podstatom v miestach porastov – v miestach hájov, v ktorých neboli štátne znaky a aj tak boli chránené. Znakom bol háj, znakom bol strom. Bol to znak, bolo to znamenie poriadku sveta, prírodno-duchovného sveta, ktorý sme tak nevolali, lebo iný sme nepoznali. Bol to len SVET – teda SVETlý. Jeho svätyňou bol HÁJ – a teda HÁJené miesto. Aj keď predkovia zberali, lovili, orali a dokonca aj vypaľovali polia , háje zostávali hájmi po celé veky, aj dobách kultúrnych zmien a pohybov kmeňov, národov. Háje zostávali hájmi a posvätné stromy pamätali aj to, čo ľudia nie. S nimi sme spájali našu pamäť, pretože oni boli drevnými, drievnymi bytosťami, prienikom duchov, ich telá boli staršie a naše duše sa pri nich rozpomínali na svoju podstatu. Ale potom sa stalo niečo hrozné – posvätné háji boli spálené, posvätné stromy zrúbané, z posvätného stromu spravili šibenicu, aj z jeho znaku. A jeho korene vypálili. Ale v našej duši posvätné stromy a háje zostali. Stále sa predkovia spájali s duchom v lesoch a pri stromoch; iné stromy boli staré, aj tie nám zrúbali, ale každý rok, každú jar pučal celý svet a z mladých stromov sa časom stávali staré, staršie, ako my, stále sme mali svoje kolo výročných sviatkov, svätenia jari, svätenia slnovratov a dosť miesta, kam sme sa mohli unavení po robote utiahnuť a oddať sa posvätným rozjímaniam.
KĽÚČ JE V HLAVE, BRÁNA V SRDCI
Ale postupne sme od prírody akoby odvykali , začali sme si vytvárať umelý svet, virtuálny. Ten čiastočne uspokojil čiernu dieru v našej duši, ktorá sa odhalila so zahalením duchovnej podstaty, ale v skutočnosti nás nenapĺňal. Pretože keď vyjdete zo svätohája, živa vo vás stále svieti, vaše vedomie zostáva celostné a vaša prirodzená viera je posilnená. Ale keď vyjdete z civilizačnej krútňavy, mnohí sú zrazu vykoľajení zo života. Viera je naštrbená, po celostnom vedomí môžu tak snívať. Ale to je dobré, že môžeme snívať. Tak snívajme. Lebo snívanie je cesta k činu, snívanie je cesta k tomu, aby sme vstali a žili svoj život po svojom, v súlade so svojou dušou. Niet väčšej slobody, ako žiť v súlade so svojou dušou. Ani ústava, ani zákon, ani nijaké medzinárodné dohody nám nemôžu dať viac, ako nám dáva život v súlade so svojou dušou. Oni nám to dať nemôžu, môžu len spoluvytvárať prostredie na to, aby sme sa mohli naplniť, aby sme sa mohli naplniť, rodina, nie len jedlom, už vôbec nie peniazmi, ale Duchom, Cestou, Vlastnou Cestou. Sloboda – kedysy – svoboda – svojboda – to bol výraz pre svojskosť. Opačný výraz bol otrok (odrieknutý – od rekti – jemu bola sloboda na čas odrieknutá (u Slovenov do času).Slobodu nám nemôže nik dať. Sloboda sa nedáva, sloboda sa berie. Slobodu si musíte uchopiť, ale nie niekde vonku, ale v sebe, v svojskosti. Niet väčšej slobody, ako je sloboda duchovná. Keď ste slobodní na duchu, ste slobodní – aj keby ste boli priestorovo obmedzený. Duchovne slobodný človek môže byť šťastný. Šťastie – kedysi SČASŤie – znamená – mať svoju časť, mať svoj diel. Neznamená to , že mať všetko – mať všetko, na čo si pomyslím. Ale znamená to – byť súčasťou celku. To nie je možné bez toho, aby sme sa vrátili k ZEMI, k ŽIVEJ ZEMI. My na nej sme, tak aký návrat? Veď sme nevyleteli voľakde na Mars. Áno, my na Zemi sme telesne, ale máme sa k nej vrátiť aj duševne. Keď srdci opäť prijmeme našu Matku Zem, aj ona prijme nás. Budeme šťastí, ak takto budeme aj žiť a pracovať po vypnutí krútňavy. MY SA MÁME ZMENIŤ, je to náš PRECHODOVÝ OBRAD. Vypnutie krútňavy je znamením tohto javu. Veci už nebudú, ako doteraz. To nie je len vypnutie krútňavy, to je aj vypnutie starého sveta ničenia súladu, to je vypnutie sveta bezbrehého koristenia. Tento svet už nebude, ako predtým. Ale v ničom sa vrátime k dávnym, pôvodným poriadkom. Musíme zmeniť svoj pohľad na svet, musíme sa chopiť našej prirodzenej cesty, teraz máme obrodiť svoje duše, na konci krútňavy slnečná brána, tak smelo povstaň, cesta je daná…
V ÚCTE JE BEZPEČNÁ SLOBODA
Povstať v duchovnej obrode znamená nebyť zgniavnený, keď som obmedzení. Z dlhodobého hľadiska je možné len jedno duchovné povstanie – povstanie zo stavu slaboduchosti, nevedomstva a necitlivosti. Je len jedna bezpečná brána k tomu, aby sme boli slobodní. Aby sme dali možnosť aj ďalším pokoleniam, aby sme zachovali život, ako ho poznáme, aj keď bude trochu iný – trochu taký, ako ho nepoznáme. Je len jedna brána k šťastnému svetu a to je brána úcty. Uctiť si nielen seba a svoju slobodu, nielen to , čo mám práve rád, uctiť si celok, duše iných, telá iných, nielen ľudí, ľudia tvoria na Zemi len maličký zlomok počtu bytostí, ktoré sú vo veľkom kole prírody, ducha, Ducha a Prírody. Čakajú nás náročné obdobia, hlavne pre tých, čo sa na ne nepripravili, ale my ich budeme zvládať. Nič iné nám nezostáva. Buď ich budeme zvládať, alebo nebudeme. Ale my budeme. Budeme vidieť, ako niektorí panikária. Niektorí dole a žiaľ, vidíme že aj niektorí hore. Ale nič iné nám aj tak nezostáva, ako držať svoj stred, držať svoju Cestu a byť oporou aj pre svoje okolie. Teraz je to dôležitejšie, ako kedykoľvek inokedy.
Dnes je Zelený štvrtok. Pernej sile bol štvrtok zasvätený, sile, ktorá však pramení v pokojnom háji, v šume listov a speve vtákov. Skúsme nakresliť kraslice – na vajce, ktoré je znamením slnečného ducha, slnka a nádeje, nakresliť znak sveta, ktorý sa točí na všetky 4 strany a predsa v ňom máme svoj stred. Skúsme ale dnes vysvätiť svoju domácnosť vetvičkami posvätného stromu. Áno, musíme – a to je dobre – pri tom dodržať bezpečnostné opatrenia a neohrozovať spoločnosť, seba a svojich blízkych. Niekto môže, niekto nie – ísť do lesa. Lebo lesy sú naše háje. Ale tak, ako naše Slnko je všade, kde ste vy, tak je všade aj váš Strom. Náš strom. Možno sa jeho vetvička na vás díva na balkóne, alebo na okennej rímse v podobe akejkoľvek zelenej rastliny. Možno ho vidíte z okna v podobe akéhokoľvek stromu alebo kríčka a vlastne ani nemusíme z neho lámať halúzku, keď je ich v meste málo. Poďme dnes, v zelený štvrtok, ale aj v ďalšie dni, poďme v tejto dobe vo svojom duchu so zelenou ratolesťou, ktorá je znamením mieru a nádeje, poďme dnes spolu v duši do nášho spoločného, veľkého svätohája. Na našej krásnej, ŽIVEJ Zemi. Telesné cesty môžu byť rôzne. Ale je len jedno miesto, kde môžeme túto cestu uskutočniť spoločne. Je to cesta v duši.
Žiarislav, Na Medzi, na Zelený štvrtok r. 20
Pieseň – Tým sa to začína – z pripravovaného CD Ožívajú – ešte 2 dni trvá zbierka.
Ak sa vám páčia Žiarislavove články a hudba, môžete podporiť zbierku na nové CD „Ožívajú“ už len 2 dni – do soboty 11.4.20 TU
