V ten deň človek prešiel zo Železnej hory na dohodnuté miesto, kde sa stretol so Zodanom a Hradošom. Sadli sme do voza a vyrazili na Strieborný vrch. Tam sme skúmali staré haldy a obíjali kladivkami kamene, či nenájdeme voľačo zaujímavé. Človek našiel voľajaký pyrit, nestálo to za reč, ale nakoniec pri striebornej studničke objavil hotový poklad – divé, či skôr zdivené egrešové kríčky, ktoré tu mohli byť už stovky rokov. Vykopal niečo z tej starej odrody a pobrali sa na Zlatý vrch. Na ceste medzi Strieborným a Zlatým vrchom si človek povšimol v blate stopy. Boli mohutné, aké má Ten, čo vie, kde je med. Jeden veďmed bol veľký a druhý tak sotva polovičný. Medvedica s mladým. „Stojte stojte, nehýbte sa, pozrite, aké krásne stupaje“, nadšene vykríkol človek, ale Zodan sa len chmúril. „Preboha to je tá veľká medvedica“. „Krása, krása“, žasol človek a už aj fotil stopy, kým Zodan uvažoval o zmene trasy. „Môžu sa vrátiť, to sú celkom čerstvé stopy“, brbral si popod fúz a človek len mávol rukou. „Medvedica s mladým, tá bude plná citu, nemusíme sa jej báť. My sme traja a medvede sú len dva predsa“. Spoločníci sa ani len nepousmiali. „Vydali sme sa predsa na dobrodružnú cestu, tak ju máme“, usmial sa človek a šli sme ďalej. Ako zistil pri návrate, skutočne sa nám trochu krížili dráhy. Ale Zodanovi to ani nevravel, tomu sa už ani nechcelo do hory, ostal na ceste, keď sme prišli na Zlatý vrch. „Nebudeš sa predsa báť ryšavej medvedice“, brblal si človek a stúpal do hory spolu s Hradoňom. Ten mal na svoje roky celkom svieži krok. „Tu si daj pozor“, ukázal na priehlbinu Stará šachta. Zlatokopecká. Širšia ako medvedí brloh. Oveľa. Z rozzevenej diery trčal padnutý strom. Padol by oveľa hlbšie, ale hneď hore sa zasekol. „Voľakedy boli takéto šachty ohradené, ale dnes sa o to nik nestará. Občas sa niekto stratí. Ale nik nezistí, kde“, hútal na minuloročnom oddychovom tábore Zodan. Aj tohto roku človek uvažuje ho pozvať. Spravíme dobrodružnú cestu za horninami. Železný, Strieborný a Zlatý vrch. Ako v rozprávke. Vezmeme si aj zlatokopecké misky. Tábor remeselný a oddychový – húta. Človek ako bývalý geológ by vedel zatočiť takou miskou. Čo tam poklady. Ale dobrodružstvo! To je hodnota. Pozeráme do tej šachty a zisťujeme , že práve začína pršať. Máme šesťdesiatmetrové horolezecké lano, ale dnes ho nepoužijeme. Je už dosť hodín, nachodili sme sa po vrchoch, ani sme až tak zavčasu nevyrazili, teraz sa do tej šachty určite nespustíme. Dnes je to len také zoznámenie so starými haldami a zväčša zavalenými banskými dielami. Poznávame krajinu a hovoríme si príbehy. Z rôznych ciest a z rôznych krajín. Nakoniec sa stočíme k lesnej ceste. Ešte pozrieme jednu starú štôlňu, či skôr jej pozostatok a vraciame sa k tým stopám ryšavej medvedice s hnedým mláďaťom, ktoré – ako zistil pisateľ, nás obišli nadol – práve z tej strany, ktorou sme s Hradoňom zbehli, keď už sa Zodanovi nechcelo a radšej čakal na ceste. Človek sa vrátil domom s plnou taškou vzoriek hornín, s egrešovými priesadami a s takým machom, aký ešte nemáme, ale hodí sa nám na mokrú skalku. Malí vrchári ocenili nálezy a dohodli sme sa, že nabudúce ich človek vezme so sebou.
Dobrodružstvá v prírode – Letné tábory Na Medzi r.´23 TU – vedie Žiarislav
Ak chcete podporiť našu redakciu a vzdelávanie, môžete poslať dar. TU sú podrobnosti.
