Žiarislav o svojich hudobných začiatkoch

Rodná cesta: V súčasnosti vrcholí zbierka na CD Ožívajú. Je to po prvý raz, čo sa priaznivci skladajú na to, aby mohli byť natočené piesne, ktoré si zložil.  Za tie desaťročia si v hudobnej oblasti spravil kopec práce. Môžeš povedať, ako sa to vlastne začalo? Kedy si začal so skladaním piesní?

Žiarislav:  Akonáhle mi rodičia kúpili gitaru, začal som skladať piesne, s niekoľkými hmatmi na hmatníku, súzvuky som si aj trochu vymýšľal, keďže o akordoch som v prvej chvíli nevedel. Predtým som mal ústnu harmoniku a v 4 – 5 rokoch píšťalku, husličky a bubienok, bez učenia hudby. K tej gitare mi naši kúpili nejaké pravítko s akordmi, jeden učiteľ hudby mi ukázal, ako držať správne ruku a dával mi hodiny ako v ľudovej škole umenia, aj keď som tam nebol prihlásený.  Človek sa naučil niečo z teórie a o pár rokov už skladal piesne v hudobnej skupine. V meste ma oslovili ako 15-ročného iní chlapci, keď som šiel s novou, už  elektrickou gitarou, keďže im chýbal jeden gitarista. Tak sme dali skúšku a rovno aj cvičili piesne. Mali sme nejaké koncerty a fanúšikov, hral som občas v parku pri fontáne, veľmi nás to bavilo.

Ako sa volala skupina?

Bubeník prišiel s návrhom, že by sme sa mohli volať Skupina bez mena. Potom sme mali ešte viacero názvov, ale hrali sme len asi poldruha roka. Najprv sme cvičili v Dome pionierov a mládeže, odkiaľ nás zakrátko vyhodili. Potom sme hrali chvíľu v Štúdiu 77, ale hlavne na Malej scéne, to bol maličký koncertný priestor v centre mesta, necelý rok sme tam cvičili. Práve tam sme mali svoj posledný koncert. Otec prišiel domov so správou, že ma na tom koncerte  zaregistrovala ŠTB. Mama ma chránila a strašne nadávala na policajtov, jediný krát v živote som ju počul povedať také slová. Skutočnosť je ale taká že sme potom na Malej scéne už nemohli skúšať a vlastne ani nikde inde. Všetci sme boli druháci na stredných školách. Zahrali sme si už len na stužkovej. Nejaký čas sme hrali v garáži na Sídlisku Generála Svobodu a tam sme sa museli zatvárať, bicia súprava, dve gitary, basa…  ale aj tak sa vraj občania sťažovali, riešili nás úrady a bolo po hraní. Skladal som piesne do zásuvky, do vojenčiny  som ich mal zo štyridsať. V predvečer rukovania som hral svoje piesne pre známych, ľudia tam spievali – v pivnici paneláka. Doktor, čo býval na druhom poschodí, na nás zavolal policajtov. Videli sme, ako prichádzajú, tak sme zmizli do Sadu mládeže, ale tam nás zlapali – skočil som do výkopu a zaľahol, oni s baterkami to nevideli, ale kamarát to videl a skočil na mňa. Svietili mu pásikaté nohavice a tak nás dostali. Veliteľ hliadky si potreboval udrieť,  takže keď som ráno rukoval, z ucha mi ešte tiekla krv. To bol jediný honorár za vlastné piesne,  v tej dobe. Kamaráta zmlátili až  po prepustení, keď im v meste zanadával, že „zelení fašisti“. Dobehol až k činžiaku na Baníckej ulici, ale vchod bol zamknutý a tak ho tí policajti zmlátili pelendrekmi pod oknom, z ktorého im nadávala jeho mama. Potom prišiel 89. rok a v tej chvíli som začal verejne písať, venovať sa novinárstvu, mal som preskúmané dejiny vrátane tej tajnej časti vďaka knižnici profesora Goleňu, mal ju v pivnici, jeho vyhodili počas čistiek po 68. roku, videl, že sa zaujímam o dejiny a spoločnosť a tak som mal čo čítať. Zakrátko som mal preštudovaného Masaryka, Štefánika, Hlinku a ďalšie veci, ktoré sa mierne povedané vtedy nenosili. Už pred prevratom som vďaka týmto znalostiam vyletel zo skúšok na žurnalistike a hneď po prevrate som začal písať o zavlečených do gulagov, vtedy tí chlapi ešte žili, tak som robil s nimi rozhovory do okresných novín a vzápätí dostal ponuky do novín a časopisov celoslovenských.

Takže si sa stal novinárom? Na ako dlho?

Na 10 rokov.

A ako si sa dostal znovu k hudbe?

Mal som stále gitaru a tak raz za mesiac si na ňu poriadne zahral. Požičal som ju jednému gitaristovi, Jožovi ten vtedy práve skončil v skupine Many Faktor. On ju rozdelil na dve časti tvrdiac, že ju zachránil, lebo „že by sa scucla“. V Bratislave na trhu som si – túžiac po celostnom hudobnom nástroji – kúpil 6-dierovú píšťalku, ľudovú. Bola pekná, dostatočne neladila. Tak som skúsil vyrobiť inú z čiernej bazy. Nemal som vrták, tak som dieru i hmatové otvory vypaľoval železom. Píšťaly ladili. Hneď som sa na ne naučil hrať a začal som vyrábať aj koncovky a robil na nich dychové cvičenia. Pohrúžený v rozjímaniach, meditáciach, človek vyvinul spôsob voľnohry i cielenej hry s dychovými cvičeniami a ovládaním živy. Tento spôsob nazval „Cesta koncovky“. V spišských lesoch som našiel prvý dutý strom – smrek, napol naň kožu čo mi dala horárka a v Malých Karpatoch spustil výrobu bubnov. Prišli prvé fujarky. V trnavskom K-klube som mal prednášky o prírodných kultúrach sveta, ale vzápätí sa človek zameral na pôvodnú slovenskú kultúru, o ktorej písal a prednášal od roku 1995. Chodili tam mladí ľudia, len zopár ich bolo v strednom veku. Osobne som sa zaoberal aj tými, ktorí už vtedy ochutnávali návykové látky a cez z „mäkkých“ sa niektorí práve ocitli na tvrdých. Robil som s nimi živlové cvičenia, vrátane hry na koncovku. Niektorých to zachránilo.

V tej dobe si už mal prvých učeníkov, však?

Áno, zväčša to boli stredoškoláci, zopár vysokoškolákov a iných ľudí. Niektorých som naučil vyrábať bubny, spievali sme prvé novodrevné piesne , od 95. roku sme chodili každý mesačný spln do Malých Karpát a odvtedy sú aj prvé vedomé letné Slnovraty. V čase jedného splnu sme spievali pri ohni, človek sa díval do plameňov a vtedy dostal vnuknutie rozhrabať veľkú pahrebu do dĺžky, vyzuť sa a prejsť po žeravých uhlíkoch. Vzápätí prešiel ešte jeden – Janko Vejanko z Trnavy, ktorý aj hrával v prvej zostave bubenícko-píšťalovej skupiny Bytosti. O tej pahrebe sa to rýchle rozchýrilo, v tej dobe som sa denne zaoberal liečiteľstvom a žeravé uhlíky vtedy mnohým pomohli na tele a na duši. Brával som do lesa aj niektorých skautov, lebo v tom čase skauting prechádzal na počítače a nemal ich kto brávať do hory. Boli tam ľudia z karpatsko-indiánskych kruhov, z vudkraftu, aj z folklóru, pôvodnou slovenskou kultúrou v duchovných súvislostiach sa v tej dobe živo nik nezaoberal, aspoň o tom nebolo nikde zmienky, vidu ani slychu. Po Návrate Slovenov – vydaným v časopise 1995, knižne 1997  – vznikli prvé spolky, ktoré sa o toto zaujímali. Ale my sme v tej dobe už mali aj hudbu. Dlho človek rozjímal a hrúžil, ako to nazvať, lebo prvky boli z koreňov rôznych dôb, ale bola to zväčša nová tvorba. Na drevných, dávnych základoch. Bubny a píšťaly boli prvé nástroje, až potom – neskôr – sa človek začal učiť hrať na husle. Hudba znela vo dne v noci – ako vnútorná pieseň a človeku to zmenilo život , vlastne to zmenilo život mnohým. Hudba nás sprevádzala aj na žeravých uhlíkoch, my sme po pahrebe nielen chodili, ale v nej aj tancovali. K pódiovej hudbe však ešte bolo ďaleko. Hudba sa stala súčasťou nášho života a spôsobom vedomej cesty. Cestu koncovky vtedy uskutočňoval aj Bohdan – Dobroslav zo skupiny Bytosti, krátko na to sme v Bratislave prišiel na stretnutie Dobyrad  a hneď zapadol do skupiny, to meno vlastne dostal potom. On bol vlastne hudobník, ostatní nie. Viacerí sme vtedy začali sme na sebe husto pracovať.

Pokračovanie?

Snímky: Archív pisateľa